Láska v nešťastí

8. prosince 2011 v 17:26 | Aimi |  Láska v nešťastí
Toto je prvá časť.Dúfam že sa bude páčiť :)

Stojím nad náhrobkom a plačem. Je celý z mramoru. V strede je položená fotka mojej milovanej osoby. Otriasam sa vzlykmi. Ako posledný naňho položím krvavo-červenú ružu. Slzy mi zahmlievajú zrak. Kai ma objíme. Uruha potľapká po pleci. Viem že stoja pri mne, ale lad v mojom srdci neroztopí ich hlas ani hlas nikoho iného. Nikoho náruč nebude taká nežná, láskyplná a teplá ako tá jej. Chýba mi pravidelný tlkot jej srdca. Chýbajú mi jej blankytno-modré úprimné oči. Chýba mi celá. Nič ani nikto mi ju nenahradí. Už k nikomu inému nebudem cítiť nič podobné. Už mi nič nepripadá dôležité. Už nič nevnímam. Prichádzajú ku mne ľudia a želajú mi úprimnú sústrasť. Len prikyvujem , podávam občas ruku , no slzy sa mi lejú prúdom. Pred očami mám stále jej tvár. Spoznávam hlasy kamarátov, kolegov, dokonca aj šéfa. Nasadám do auta a hneď na to z neho vystupujem. Niekto ma odvedie do mojej izby. Podľa krokov a spôsobu chôdze typujem že je to Aoi. Sadnem si na posteľ. "Ruki oddýchni si" počujem hmlisto jeho hlas. Poslúchnem ho. Prepadnem sa do mäkkých perín, pritiahnem si najbližší vankúš a vdychujem jej vankúšom nasiatu vôňu. Zavriem oči. Stále na ňu musím myslieť. Na jej tvár, hlas, oči, vôňu jej vlasov. Nemôžem zabudnúť na naše spoločne prežité chvíle. Po chvíli upadnem do nepokojného, ľahkého spánku. No nespal som dlho. Nemohol som. Príliš to bolelo. Sadol som si do kresla a potichu sa rozplakal. Vyrušilo ma zaklopanie na dvere. Dnu vošiel Reita so šálkou veľmi silnej kávy. Položil ju na stolík, podišiel ku mne a objal ma. "Ruki ..."hlesol. "Je nám to tak ľúto. Všetkým nám chýba. Aj keď cítime žiaľ, nedá sa ani porovnať s tým čo cítiš ty. Pospi si. Musíš byť unavený. Od včera si skoro nespal". Mal pravdu. Viečka mi klipkali a oči sa mi krížili. Ľahol som si. O chvíľu som znovu zaspal.

Prešiel už rok od jej smrti a ešte som sa cez to nepreniesol. Veľmi ma to vzalo. Štvrť roka som bol zavretý vo svojej izbe. Preto chalani vybavili dovolenku v nejakých horách. Že nech sa nadýcham čerstvého vzduchu. A teraz sedím v aute a počúvam pesničky. Chalani sa striedajú v šoférovaní. Keď šoféruje Kai tak ideme na 100% dobre. Keď šoféruje Uruha tak frčíme po diaľnici veľkou rýchlosťou. Keď Aoi, tak je to niečo medzi tým a keď Reita tak je to ešte horšie ako Uruha. Smejú sa nad tým a ja len pokrútim hlavou. Po 3 hodinách sme konečne dorazili na miesto. Bola to krásna drevená, veľká chata. A hneď za ňou obrovský les. Musel som sa usmiať. Síce ma studený vzduch štípal v nose, aj tak som sa zhlboka nadýchol. Cítil som hlinu, mach , stromy. Možno to tu nebude až také zlé ako som si myslel. Je to tu ako raj. Všade na mňa číha nová inšpirácia. Aj to môže byť dôvod prečo ma sem zobrali. Od vtedy som napísal len jednu pieseň=>Reilu. A aj tú s Reitovou a Aoiovou pomocou. Vošiel som za Uruhom dnu. Vnútrajšok bol útulný, moderne zariadený. Vyšli sme po točitom schodisku na prvé poschodie (boli tam 4). "Ruki toto je tvoja izba. Vedľa Aoiova a oproti Uruhova" vysvetlil Kai. "Ja s Reitom máme izby hore. Na štvrtom poschodí je niečo ako mini telocvičňa a herňa. Posledná izba je malá, ale za to veľmi dobre zariadená. Na zemi je mäkký koberec a vankúše. Dá sa tam rozmýšľať, čítať, písať dokonca aj spať. Je to ako keby relaxačná miestnosť. Každá izba má vlastnú kúpelku". Potom ďalej hovoril o tom, čo tu naokolo je. Zo zvedavosti som otvoril dvere svojej izby. Bola zariadená do čierno-červena. Veľkú časť priestoru zaberala obrovská posteľ. Oproti mne bol veľký balkón a vedľa písací stôl. Zaujali ma jedny dvere v stene. Otvoril som ich. Bola to skriňa. Uškrnul som sa. Vošiel som do kúpeľne. Podlaha aj steny boli povykladané plochými kameňmi. Bolo tu zvláštne umývadlo, zrkadlo a priestranná vaňa. Celá miestnosť bola osvetlená malými lampičkami. Bolo to dokonalé. "Tak čo páči?" Od ľaku som nadskočil. Otočil som sa. Predo mnou stál Aoi a usmieval sa. "Prepáč nechcel som ťa vystrašiť". "V pohode". "Prišiel som ťa zavolať na večeru a nemusíš sa báť, objednali sme pizzu". Znova som sa uškrnul a potľapkal ho po pleci. Zbehli sme dole. Celou kuchyňou sa rozliehala lákavá vôňa. Najedli sme sa a potom, všetci unavený z cesty, zaľahli do postele.

Ráno som sa zobudil veľmi skoro a už som nedokázal zaspať. Obliekol som sa. Vyšiel som na balkón kde som si zapáli cigaretu. Pozoroval som les a opar na vrcholkoch stromov, keď vtom sa v ňom čosi pohlo. Prizrel som sa lepšie. Stálo tam dievča. Gaštanovo hnedé vlasy jej padali na driek. A ten úsmev. Vyšiel som z domu a priblížil sa k nej. "Ahoj". Zľakla sa. "Prepáč, nemal som v úmysle ťa vystrašiť". "To nič" usmiala sa. Jej hlas bol nádherný. Zamatový, vľúdny, jemný. Vôbec sa na ňu neponášala a predsa mi ju tak veľmi pripomínala. "Čo tu robíš? Nie je ti zima?" Oblečené mala tričko s krátkym rukávom hoci boli iba 3°C. "Nie, som otužilá. A zbieram hríby". "A ako sa voláš?" "Som Aimi. A ty?" "Ja som Takanori ale hovor mi Ruki." "Aimiiii" ozvalo sa odniekiaľ. "Prepáč už musím ísť. Ahoj." "Ahoj." Otočila sa a ladným, ľahkým krokom odkráčala. Zostal som tam stáť s otvorenými ústami. Po chvíli mi už začala byť zima. Rozbehol som sa k chate. Vnútri bolo príjemne teplo. Reita akurát hodil poleno do krbu. "Kde si bol?" spýtal sa rozospatým hlasom Uruha. "Na prechádzke. Máme niečo na raňajky? Už som hladný." "Praženicu" Najedli sme sa. Polovičku dňa sme strávili v našom fitku a po obede sme zasadli k nástrojom. Teda, chalani zasadli k nástrojom a spustili nejaké staršie pesničky. Ja som schytil notes. Na chvíľu som sa pozrel von oknom. Z chvíľky sa stali tri hodiny pozerania do blba. Nech som robil čo som robil, nevedel som zo seba dostať ani jednu strofu. "Ruki ja chápem že je pre teba teraz asi ťažké niečo napísať, ale keď nevydáme nový album s novými pesničkami tak......"začal Reita no nedopovedal. "Ja sa snažím, jasné?" vybuchol som. Hodil som notes na stôl a odpochodoval preč. Práve som sa obúval keď ku mne podišiel Uruha. "Ja viem čo odo mňa chcete. Ale mám krízu nič ma nenapadá. A toho sa bojím. Čo keď už nikdy v živote nenapíšem nejakú pieseň?" Mlčal. "Idem na čerstvý vzduch. O pár hodín sa vrátim." Ani som nepočkal na jeho odpoveď a už som za sebou zatváral dvere. Prechádzal som sa ulicami sem a tam. Išiel som rovno za nosom. Po chvíli som zistil že ma nohy doviedli k malému parčíku. Už sa zmrákalo. Vošiel som pod koruny stromov. Z oblohy začali postupne padať veľké snehové vločky. Pozrel som sa do zeme a pridal do kroku. Bol som ponorený do myšlienok keď sa ozvalo: "Ahoj." Zľakol som sa. Na neďalekej lavičke som uvidel Aimi. Vydýchol som si. "Ach ahoj" "A už sme si kvit." Prisadol som si k nej. "Čo tu robíš tak neskoro?" spýtala sa. "To isté sa môžem spýtať aj ja teba." "Neodpovedal si mi na otázku" Nastala krátka odmlka. "Rozmýšľam. A snažím sa ujsť pred starosťami" "Akými?" Inokedy by som túto otázku ignoroval, no jej hlas bol taký nádherný že som nemohol odmietnuť. "Nedávno mi umrela priateľka" " To je mi ľúto" zašepkala. "Nemusíš o tom rozprávať ak nechceš. Prepáč že som vyzvedala" "To nič" Znova som sa odmlčal. "Vieš najhoršie na tom všetkom je to, že zomrela kvôli mne. Že ja som zapríčinil jej smrť." Chápavo ma pohladila po chrbte. "Miloval som ju a ona ma opustila." Do očí sa mi začali drať slzy. "Zo smútku som zložil Reilu. Neviem či poznáš. S kamošmi máme skupinu The GazettE." "Poznám." "A teraz sa utápam v žiali. Nedokážem napísať ani jednu pieseň" Súcitne na mňa pozrela. "Neviem čo mám robiť." "Dám ti jednu radu. Nech sa deje čokoľvek neuzatváraj sa do seba. Nedokážeš ujsť pred svetom. Ver mi. Poznám ten pocit. Je to ako keby si bol vnútri úplne prázdny. Ako keby si zo sebou zobrala aj tvoje srdce aj tvoju dušu. A telo nechala napospas v tomto svete." Prekvapene som sa na ňu pozrel. "Stala sa mi podobná vec. Zomrel mi priateľ. A tiež to bola moja vina. Mal autonehodu. Zrazil sa s nejakým chlapom ktorý opití sadol za volant. Obidvaja zomreli na mieste. Nemôžeš z toho obviňovať seba. Nijako ti to nepomôže." Po líci sa jej skotúľala slza. A za ňou ďalšia a ďalšia. Pevne som ju objal. Takto sme tam sedeli asi hodinku keď vtom mi zazvonil mobil. "Ruki kde toľko trčíš?" ozval sa z neho naštvaný Reitov hlas. "Nemaj strach som živý a zdravý." "Ponáhľaj sa domov." "Rozkaz, šéfe." zahundral som. "Prepáč, už budem musieť ísť." "Nevadí pôjdem s tebou. Už som mala byť dávno doma." usmiala sa. Spolu sme sa vydali na spiatočnú cestu. Zistil som že býva oproti. "Ďakujem ti za príjemne strávený večer." "Nie to ja ti musím poďakovať. Veľmi si mi pomohla." "Ahoj" povedala a vlepila mi na líce bozk. "Dobrú noc." Zostal som tam stáť ako obarený. Miesto kde ma pobozkala ma pálilo. Prebral som sa až keď na mňa Kai zakričal. Duchom neprítomný som vošial dnu. "Ruki?" zamával mi rukou pred očami. "Hej, vnímaš?" Nič som nepovedal len som schytil papier a začal písať.

Zatiaľ čo som písal, som vnímal iba text a slová. Nič inakšie pre mňa v tej chvíli nebolo podstatnejšie a preto som si nevšimol ako ma zatiaľ chalani obkľúčili. "Vyzerá to dobre. Chcelo by to už len hudbu." súhlasne prikývol Uruha. "Kde som dal svoju gitaru?" spýtal som sa. "Tu je" Kai mi ju až príliš ochotne priniesol. Prekvapivo nebola rozladená. "Asi takto si to predstavujem." Začal som hrať. Myslel som pri tom na ňu. Na Aimi. Poslednou dobou som na ňu nemohol prestať myslieť. Už po prvých slovách som vedel že to bude hit. Cez refrén sa ku mne pridal Aoi a Kai si potichu pospevoval. Keď dozneli posledné tóny pozrel som sa na nich s otázkou v očiach. "Je úžasná. Mali by sme ju čo najskôr naskúšať." povedal Uruha a všetci ostatný prikývli. A takto sme strávili 4 hodiny. Išli sme spať o nejakej 5 ráno.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Saky Hyuga - Skay サキ渡辺 Saky Hyuga - Skay サキ渡辺 | Web | 8. prosince 2011 v 17:55 | Reagovat

nádherá :3♥
je to dokonalé♥

2 Yumi Yumi | 9. ledna 2012 v 13:16 | Reagovat

je to velmi pekne...tesim sa na dalsie pokracovanie :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama