Láska v nešťastí 2

2. ledna 2012 v 14:14 | Aimi |  Láska v nešťastí
tak tu je pokračovanie :)

"Ruki?" počul som hmlisto niekoho hlas. "Zobuď sa" zakričal mi ktosi do ucha a hodil po mne vankúš. "Čo je?" zachrapčím. "Niekto ťa zháňa. Nejaké dievča." To mi stačilo k tomu aby som vystrelil z postele. Posledné čo som videl dokým som nevybehol z izby bolo, ako sa Kai uškŕňa. Vôbec mi nevadilo že mám na sebe len nohavice. Prirútil som sa k dverám a otvoril. Stála v nich usmiata Aimi. Len čo ma zbadala vybuchla smiechom. "Čo je?" "Už ..už.. už si sa videl v zrkadle?" dostala zo seba pri záchvate smiechu. "Nie. Mal som?" "No, som zvedavá ako to rozčešeš." Mávol som rukou. "Pôjdeš so mnou na prechádzku?" dostala sa konečne k tomu prečo prišla. "Hai, len sa idem obliecť a trocha sa skultúrniť. Poď zatiaľ dnu." Prešla teda skôr pretancovala do obývačky. Ja som rýchlo vybehol hore do sprchy. Keď som sa pozrel do zrkadla, skoro som dostal infarkt. Za pol hodinu som bol vychystaný. Zbehol som späť dolu. To čo som tam uvidel a začul mi vyrazilo dych. Na sedačke sedela Aimi s gitarou v ruke a spievala. Bola ku mne otočená chrbtom tak ma nezbadala. Oprel som sa o zárubňu dverí, prekrížil si ruky a započúval sa. Bol to tak čarovný zvuk. Taký nadpozemský. Ťap,ťap,ťap. Ozvalo sa keď odložila gitaru. Pridal som sa k chalanom. "Bolo to nádherné" zašepkal som jej do ucha. Usmiala sa. "Pôjdeme?" Prikývla. "Čaute. Do obeda som doma" "Ahojte" Konečne som s ňou osamel. "Kam pôjdeme dnes?" "Môžeme sa len tak prechádzať" "Dobre." Chytil som ju za ruku. Naše prsty sa preplietli. Asi hodinu sme len tak blúdili ulicami. "Pôjdeme do parku?" "Skvelý nápad" Na to aká toto bola malá dedina tu bola dosť rušná premávka. Postavili sme sa k niekoľkým ľuďom čo stáli pri prechode. O chvíľu nám jeden vodič zastavil a tak vykročili na cestu. Išli sme ako posledný. Vtom sa zo zákruty vyrútilo auto. V poslednej chvíli ma Aimi sotila dopredu. Sťažka som dopadol na zem. Otočil som sa. Ako v spomalenom filme som videl ako ju auto nabralo. Ako sa skotúľala po kapote a dopadla na zem. V tej chvíli sa mi zrútil svet. Znovu. "Aimiii. Nieee." Ihneď som sa k nej vrhol. Srdce jej ledva bilo. S pomocou nejakého človeka sme ju preniesli na chodník. Počul som ako ktosi volá záchranku. "Aimi vydrž to prosím. Neopúšťaj ma aj ty." Šepkal som medzi vzlykmi. Záchranári ma od nej museli doslova ťahať. Nastúpil som k nej do sanitky.

V NEMOCNICI
"Najprv Reila a teraz aj Aimi. A akurát teraz keď som sa do nej zaľúbil. Prečo? Prečo to auto zrazilo práve Aimi? Prečo ma odhodila? Z premýšľania ma vytrhol zvoniaci mobil. "Ruki, kde si toľko? Okamžite poď domov. Mal si tu byť už dve hodiny." kričal Uruha do telefónu. Mlčal som. "Ruki?" jeho hlas už neznel naštvane ale vystrašene. "H..hai?" "Kde si?" "V nemocnici." "Prečo stalo sa ti niečo?" Rozvzlykal som sa ešte viac. "Ruki odpovedz." "Aimi" To bolo všetko čo som zo seba dostal. "Hneď sme tam" Položil. Skryl som si tvár do dlaní. O pol hodinu som na chodbe začul kroky. "Ruki?" počul som Kaia. Zodvihol som hlavu. Pozeral som sa do jeho vystrašenej tváre. "Ruki to bude dobré. Uzdraví sa uvidíš." Povedal a pevne ma objal. Svojimi slzami som mu zamokril celú košeľu. Očividne mu to nevadilo. Ktosi mi podal vreckovku. Zo sály akurát vyšiel doktor. "Vy ste príbuzní Aimi Takarashi?" "Hai" "Mám pre vás zlú správu. Slečna Takarashi síce nemá vážne zranenia ale je v kóme. Nevieme odhadnúť kedy sa preberie." Tieto slová sa mi stále dookola ozývali v hlave. Posledný krát som sa trhane nadýchol a plač ustal. Z ničoho nič. Zostali po ňom len červené oči a nevysušené slzy. Nahradilo ho zdesenie. Ruky mi ochabli. Vreckovka z nich vypadla. Pred očami som mal usmiatu Aimi. Jej úprimnú, láskavú a bezstarostnú tvár. "Ruki? Ruki?" Kričal na mňa niekto. Vôbec som ho nevnímal. Všetko na čom mi v živote záležalo je preč. Najprv mi umrela priateľka ktorú som miloval a tá druhá, žena ktorá si ako jediná na tomto svete nešla cestu do môjho srdce, ide v jej šľapajach. "Ruki poď, ideme domov." Moje nohy vôbec nespolupracovali. Chcel som tu zostať. Namiesto toho ma viedli k východu. K autu. Preč od nej. Ani som si nevšimol kedy sme prišli domov. Čo si pamätám sedel som v izbe a hľadel von oknom. Pršalo. Kvapky dažďa stekali po okne a dopadli na parapetu. Presedel som tam celú noc. Ráno mi Uruha zaklopal na dvere. "Ruki? Nechcel by si ísť za ňou? Zarazil sa pri pohľade na mňa. "Ty si nespal, však?" "Iie" "Chceš ju ísť navštíviť?" Pozrel som sa do jeho ustarostenej tváre. "Hai" "Dobre choď sa osprchovať. My zatiaľ pripravíme raňajky." S problémami som sa postavil. Moje telo bolo celé stuhnuté. Zatackal som sa. "Chceš pomôcť?" Ani nepočkal na moju odpoveď a už ma chytil pod pazuchy. Nejakým zázrakom sa mi podarilo vliezť do vane. Napustil som ju až po okraj teplou vodou. Moje svaly sa začali pomaly uvoľňovať. Po chvíli som z nej vyliezol a zabalil sa do teplého župana. Úplne duchom neprítomný som sa obliekol, skoro zabil na schodoch a dotackal k stoličke. Aoi predo mňa postavil plný tanier. Zvládol som zjesť dve sústa. Potom mi stiahlo hrdlo a nemohol som do seba dostať ani hlt. "Dojedol si?" spýtal sa Kai keď som sa už dlhšiu dobu v tom iba babral. "Hai" Na nič iné som sa nezmohol. Nasadli sme do auta. Zamierili sme k nemocnici. Cestou sme sa ešte zastavili v kvetinárstve. Kúpil som pre Aimi jednu krvavo-červenú ružu. Sestrička nám povedala číslo jej izby. Opatrne sme otvorili dvere. Vyzerala úplne pokojne. Ako keby iba spala. Zrútil som sa do kresla ktoré bolo najbližšie k jej posteli. Ružu som položil na nočný stolík. Nemohol som odtrhnúť oči od jej tváre. Chytil som jej ruku do svojich dlaní. Vyhŕkli mi slzy. Bolo nemožné ich zastaviť, tak som sa o to ani nepokúšal. Všetci sme mlčali. Každý premýšľal o niečom inom. A tak sa z jednej hodiny stali dve a z dvoch tri. Zrazu tu už bol obed. "Ruki musíme ísť domov." "Iie" "Ale..." "Iie. Ja tu zostanem. Nenechám ju tu samú." "Dobre teda. Ale keď budeš chcieť ísť domov tak zavolaj. Prídeme po teba." Prikývol som. Nakoniec som v tej nemocnici aj spal. Chcel som byť pri nej keď sa zobudí. Chodil som tam každý deň, no nič sa nezmenilo. Dokonca sme si predĺžili dovolenku. Už som pomaly prestával veriť že sa preberie. Prestal som žiť. Vnútri som bol úplne prázdny. Moje srdce to už po 2x nevydržalo a rozpadlo sa na kúsky. Nedokázal som cítiť nič iné ako chladnú samotu.

O 3 MESIACE
Zobudilo ma zvonenie telefónu. Bolo to číslo nemocnice. "Haló?" spýtal som sa ospalo. "Prepáčte, pán Matsumoto že vám volám tak skoro ráno ale slečna Takarashi sa prebrala a myslel som si že by ste to chceli vedieť ako prvý." "Hneď som tam. Arigatou." Rýchlo som sa obliekol a išiel zobudiť ostatných.

V NEMOCNICI
Bežal som po chodbe k Aiminej izbe. Okamžite som vtrhol dnu. Sedela na posteli a prekvapene na mňa pozerala. Jej pery sa roztiahli do môjho obľúbeného širokého úsmevu. "Ruki" "Aimi" Vrhol som sa k nej. Opatrne ale pevne som ju objal. "Tak som sa o teba bál. Prečo si ma odsotila? Prečo si nenechala to auto nech ma zrazí namiesto teba?" "Nemohla som dopustiť aby ťa to auto zrazilo. Aby zabilo to najcennejšie v mojom živote." Pozrel som sa jej do očí. Boli plné lásky. Nahol som sa k nej a pobozkal ju. "Milujem ťa, Aimi." zašepkal som jej do ucha. "Aj ja teba". Pohladil som ju po tvári a znovu ju pobozkal. Teraz však už nie neisto a opatrne, ale vášnivo a láskyplne. Vtom dnu vtrhli chalani. Keď nás zbadali, okamžite vycúvali späť na chodbu. Spoločne sme sa na tom zasmiali.
O týždeň Aimi pustili z nemocnice. Spolu sme sa vrátili do Tokia. Nasťahovala sa k nám a o niekoľko týždňov som ju požiadal o ruku. Mesiac na to bola svadba. Teraz už máme dve krásne, zdravé deti a sme šťastná rodinka. Nakoniec som našiel pravú lásku, ktorú som tak dlho hľadal. Som najšťastnejší človek na svete a nič ani nikto to nemôže zmeniť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama