Mesačný tieň 3

22. května 2012 v 19:50 | Aimi |  Mesačný tieň
Po dlhom čase som sa prinútila napísať pokračovanie :) dúfam že sa bude páčiť.

"Takže si celý ten čas mal iného?" zavzlykal Akio. "Nie, spoznal som ho nedávno. Akio...pochop ma . Neznesiem pocit že ťa využívam. Zaslúžiš si ozajstnú lásku." "Nedávno? Takže ty dáš prednosť niekomu, koho poznáš pár dní, predo mnou ? Celé roky ti robím spoločnosť a ty ma vymeníš za niekoho lepšieho? Čo má on a ja nie?" "Akio..."zašepkám zúfalo. "Tak to nie je. Ja..... mám výčitky svedomia. Chcem pre teba niekoho lepšieho. Niekoho kto sa nemusí báť že ti ublíži keď sa naštve." Usmeje sa na mňa a pohladí ma po tvári. "Aaron, kedy už konečne pochopíš že ja už nikdy nikoho nebudem milovať viac ako teba" zašepká a pokúsi sa ma pobozkať, no odvrátim hlavu. "Prepáč Akio" Pobozkám ho na čelo. Ešte raz sa na mňa pozrie uslzenými očami a vybehne z miestnosti. Nezabudne ani poriadne tresknúť dverami. S povzdychom si sadnem na posteľ. "Prečo to len musí byť také zložité?"

Akio
Ani neviem kam bežím. Nevadí mi to , hlavne čo najďalej od tej bolesti. Myslel som si že ma miluje. No asi som sa zmýlil.
Vzlyknem a rozbehnem sa ešte rýchlejšie. Vtom sa ale potknem o koberec a spadnem na zem. Pomaly sa postavím zo studenej kamennej dlažby. Poobzerám sa okolo seba. Túto časť hradu nepoznám. Snažím sa nájsť aspoň nejaký záchytný bod, no márne. Stratil som sa.
Vzlyknem. Nepáči sa mi to tu. Všade je tma a je tu zima. Navyše mám pocit že ma niekto sleduje. Roztrasene si sadnem k stene a pritiahnem si kolená k sebe. Snažím sa aspoň uklúdniť svoj splašený dych, ktorý vytvára v chladnom vzdychu obláčiky pary. Zrazu čosi začujem. Trhnem sebou. Znie to ako rinčanie reťazí. Niečo alebo niekto tu je. A zdá sa že sa to stále približuje. Vyšvihnem sa na nohy. Pozriem sa na obidve strany chodby. Nikde nič nevidím. "Je tu niekto?" spýtam sa roztrasene. Odpoveďou mi je hrobové ticho. "Toto nie je zábavné. Ukážte sa." Zakričím hystericky. Predo mnou sa objaví zhrbená postava. Čierne dlhé zlepené vlasy jej zakrývajú tvár. "Kto ste?" spýtam sa priškrtene. Neodpovie len sa pomalým krokom začne približovať. Znovu začujem ten zvuk. Až teraz si všimnem okovy, ktorými je záhadná postava zviazaná. Zastaví sa až tesne predo mnou. Môj mozog na mňa kričí že mám utiecť, no nohy ma nepočúvajú. Vtom zodvihne hlavu. Zhíknem. Stretnem sa s pohľadom ktorý tak veľmi milujem. Aaronovým pohľadom. "A..aaron?" Jeho oči sa do mňa zabodnú ako tisíc nožov. Keby pohľad zabíjal, už dávno som mŕtvy. "Nespomínaj predo mnou jeho meno" zasyčí chrapľavo. "Kto ste?" Neodpovie. Vtom čosi buchne. Obidvaja sa otočíme. "Pomôž mi" zašepká a zmizne tak rýchlo ako sa objavil. Ešte chvíľu tam roztrasene stojím, no nakoniec prinútim nohy k spolupráci.

Saburo
"Do čoho som sa to znova namočil" pomyslím si. "Keby som ja hlupák do všetkého nestrkal nos, nič by sa nestalo. Čo budem robiť? Ten chlapík ma len tak nepustí. Budem musieť utiecť. Možno.... keby sa mi podarilo nejakým spôsobom kontaktovať brata..... Nie mohol by mu ublížiť. Nesmiem do toho nikoho zatiahnuť ani nikoho ohroziť. Musím utiecť sám."
Pevne rozhodnutý podídem k oknu a odhrniem mohutné závesy. Naskytne sa mi pohľad na mesiacom zaliatu krajinu. Obrovské jazero pod zámkom je hladké a číre ako sklo. Zahladím sa na neďaleký breh. Nie je to ďaleko. Keby som zliezol dolu, bez problémov by som preplával na druhú stranu.
Porozhliadnem sa po izbe. Čo by som tak len mohol použiť. Zrak mi spočinie na posteli. Rýchlo k nej pribehnem a stiahnem z nej plachtu s prikrývkou. Pevne ich zviažem dokopy. Vzniklo z nich celkom dlhé lano. Už len dúfať aby stačilo. Otvorím okno a prikrývku priviažem o mohutnú posteľ. Ostatok vyhodím von. Vyzerá to sľubne. Zhlboka sa nadýchnem a sadnem si na parapetu, tak aby som mal nohy vonku. Pevne sa chytím prikrývky a pomaly sa otočím. Nohami sa zapriem o vonkajšiu stenu. "No tak Saburo, toto zvládneš. Veď je to len pár metrov" zašepkám roztrasene. "Pche že pár metrov" ozve sa vedľa mňa hlas. To čo potom nasledovalo sa udialo veľmi rýchlo. Od laku som nadskočil a šmykli sa mi nohy. Keby ma v poslednej chvíli nezachytila niečia ruka asi by som dolámal na skalách.
Zodvihnem hlavu a pozriem sa na svojho záchrancu. Aaron, kto iný. "Vysvetlíš mi prosím ťa čo to tu stváraš?" "Ako si vedel že sa chystám utiecť?" odpoviem mu otázkou a pevne sa mu zahladím do očí. "Už si zabudol? Čítam myšlienky. Keď nad niečím príliš premýšľaš počujem ťa aj bez toho aby som ti musel liezť do hlavy. Je to akoby si na mňa kričal." So zavrčaním sa odvrátim. "Nevrč na mňa" zasmeje sa. "Poď" schmatne ma za ruku a vyvedie z miestnosti. Ihneď ňou začnem trhať. "Upokoj sa, iba ťa vediem do jedálne. Skús si zapamätať cestu." Poslušne sa začnem obzerať. Na konci chodby zabočíme doľava. Pred nami sa objaví obrovské schodisko. Ohromene otvorím ústa. Je to tu obrovské. Všelijaké portréty zdobia protiľahlé steny. "Poď" usmeje sa na mňa. Pomaly zídeme dolu. "Tamtie dvere vedú von" ukáže na tmavé dubové dvere. Prekvapene sa na neho pozriem. "Nezakázal som ti chodiť von, Iba opustiť areál zámku. Po okolí sa smieš prechádzať koľko len sa ti zachce." Pochybovačne sa na neho zahladím. "Asi mi moc neveríš ,však?" "No to vieš, ťažko sa verí človekovi čo ťa unesie" zasyčím a vzápätí sa kusnem do jazyka, keď zbadám jeho smutný pohľad. "Tadiaľto." Dovedie ma k ďalším dverám. Jedným pohybom ruky ich otvorí. Jedáleň je rovnako honosná ako ostatok zámku. Uprostred stojí dlhý stôl nad ktorým visí nádherný luster. Pozriem sa na Aarona. Ten sa len usmeje. Nesmelo vstúpim dnu. Privedie ma až k stoličke, ktorú mi odsunie. Pretočím oči. Len čo sa usadíme, dnu vstúpia dve slúžky s podnosmi plnými jedla. Položia ho na stôl a uklonia sa. "Budete si pane ešte niečo želať?" spýta sa jedna z nich. " Nie ďakujem to je na teraz všetko." Prikývnu a postavia sa do rohu miestnosti. Nervózne sa zavrtím. Nemám rád keď ma niekto takto sleduje. Aaron si to všimne. "Nechajte nás prosím o samote." "Samozrejme" odpovedia jednohlasne a zavrú za sebou dvere. Vďačne sa naňho pozriem. "Jedz" usmeje sa. "Ty nebudeš?" "Nie, ja jem niečo iné." "Máš nejakú diétu?" "Nie, vieš.... ja som upír." Zakuckám sa. Našťastie ma Aaron toľko duchaprítomnosti aby ma buchol po chrbte. "Čože? A to .....no.. to piješ iba krv?" "Nie môžem jesť aj normálne jedlo, no to ma nijak nezasýti. Iba ním obmením chuť krvi." "Aha" dostanem zo seba. "Vadí ti to?" "Nie, len .... trošku ma to prekvapilo."
"Si v poriadku?" spýtam sa keď je už dlhšiu dobu podozrivo ticho. "Hmm? Prepáč, zamyslel som sa. Už si dojedol?" Prikývnem. "Dobre, poď. Zavediem ťa späť do izby. Musíš už byť unavený." Postaví sa a odíde z miestnosti. Z povzdychom sa vydám za ním. Čo iné mi zostáva?
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama