VP 3

10. května 2012 v 22:02 | Keiko |  Vianočné prekvapenie
Tak pridávam opäť ďalšiu časť. Viem, že to dlho trvalo, ale bohužiaľ času je opäť málo.
Tento príbeh by som chcela venovať Akyre, ale aj vám ostatným :) Dúfam, že sa vám to bude páčiť a zanecháte nejake komentáre.



Pozrel sa do tej krabičky, potom na spolužiakov a začal sa usmievať. Keď sa mu niekto prihovoril, len sa ďalej usmieval a milo im odpovedal. Ale ten jeho úsmev. Zasnil som sa. " Ja ju zabijem!" vraždil som spolužiačku Sayuri pohľadom, keď prišla a objala ho. Ja by som ho mal objímať! Pochytila ma žiarlivosť. Toto som necítil ani pri Takeshim. Keď v tom sa mi začal zase svet rúcať. On jej objatie opätoval a dokonca ju pobozkal na líce! Nemohol som sa na nich pozerať, preto som sa postavil a utekal preč z triedy. Utekal, no neutekal. Rýchlym krokom som išiel preč, pretože keby som bežal, bolo by to veľmi nápadné. Ako som sa snažil prejsť okolo nich bez povšimnutia, zbadal som, že si ten náhrdelník pripol na krk. Ani neviem kedy si ho tam pripol. Rýchlo som ten môj schoval pod tričko a bežal na strechu. " Tie jeho pohľady, dotyky. Myslel som si, že by mohol byť..... Nie, zase som sa zmýlil. Najprv pri Takeshim, ktorý bol môj prvý priateľ. Myslel som si, že ho milujem, že už nikoho nebudem môcť milovať tak ako jeho. Ale ako odišiel, otvoril som oči a začal som sa stretávať so Seijim, pochopil som môj omyl. Do Seijiho som sa zamiloval ešte viac ako do toho hnusáka prašivého. A zase som sa dopálil." Rozplakal som sa. Už som nechcel. Schúlil som sa v kúte do kĺbka a ticho plakal.
Seiji:
Dnes som sa vydal do školy skôr. Bolo 6. decembra a rozdávali sme si v triede čokolády. Väčšinou som prichádzal medzi poslednými a môj miláčik ešte neskôr. Keby len vedel ako ho volám ... Radostne som sa usmial a predstavil si jeho tvár. Dnes som chcel byť zase pred ním, ale aké bolo moje prekvapenie, keď som prišiel do triedy a on už tam bol. V triede nebol sám, ale prečo je tu tak skoro? Sedel na svojom mieste nejako napnutý, ale snažil sa tváriť nezaujato. Keď ma zbadal, usadil sa na jeho tvári prekvapený výraz s podtónom nervozity. Rýchlo odvrátil tvár a pozrel sa na nášho spolužiaka, čo sa ho niečo pýtal. Bol nejaký nepozorný, pretože sa ho spolužiak musel viackrát na niečo spýtať a až potom mu môj miláčik odpovedal. Po očku som ho pozoroval a prešiel som k mojej lavici. Bol na nej balík. Začal som ho po očku sledovať , ako bude reagovať. Nemohol som z neho pustiť oči. Nervózne si žmolil ruky, keď som otváral balík a myslel na neho. "Na jeho tmavohnedé vlasy po ramená´, zelené oči s odleskom modrej...." Tak som sa zasnil do jeho obrazu a ani som si nevšimol, že už som odbalil papier. Upozornilo ma na to až to, keď mi papier ostal v ruke a oná vec dopadla na lavicu. Pozrel som sa na to a prekvapene na to hľadel. Bola to tá čokoláda, čo som chcel kúpiť jemu. A ešte nejaká krabička. Rýchlo som ju otvoril a nemo som ostal zízať. Bola v nej polovica srdiečka na retiazke. Chcel som si byť istý tým, že mi to dal on, tak som sa na neho pozrel. Pristihnuto odvrátil hlavu k oknu a jemne sa začervenal. Ako krásne sa červená! Z mojich myšlienok o ňom ma vyrušili spolužiaci, čo ma obklopili. Otočil som sa k nim, ale neprestával som ho potajme pozorovať. Pár minút pred zvonením kráčala ku mne Sayuri s úsmevom na perách. Musel som jej odpovedať úsmevom a pozoroval som Daichiho, že čo to s ním urobí. Chvíľu mal v očiach zasnený pohľad ( ach, ako rád by som vedel na čo myslí ) a potom čisto žiarlivý. "Takže predsa len by ...." Viac som nestihol domyslieť a už som mal na krku ďalší prívesok, okrem toho čo som dostal od neho. Sayuri. Objala ma a pobozkala na líce. Objatie aj pusu som jej opätoval, však prečo nie? Nič sa nemôže stať. Pustil som ju a už som zazrel Daichiho ako opúšťa triedu. Zbadal som však ešte predtým ako odbočil, že je nejako výrazne bledý s lesklými očami a bolesťou v nich. ,Čo sa stalo? Za chvíľu už zvoní, tak kam sa vybral? ´ Chcel som sa za ním rozbehnúť, ale držala ma Sayu za rameno a niečo mi mlela. Prosil som boha, aby už zmĺkla a išla na svoje miesto a mňa nechala tak. Ale ona nie. Prebral ju až zvonček a ja som sa konečne mohol rozbehnúť za ním. Ona si zatiaľ sadla na svoje miesto a ja som vybehol z triedy a ... BUM! Vrazil som do učiteľa a jemu popadali knižky, ktoré nám niesol na hodinu. Pomohol som mu ich rýchlo zozbierať a ospravedlniť sa. "Prepáčte, že som vybehol z triedy a vrazil do vás, ale nevšimol som si vás. Daichimu sa spravilo zle, mohol by som.. " "Chápem. Nech už ťa tu nevidím, dokým ho nedovedieš. Ak mu bude stále zle, zober ho na ošetrovňu, nech vám obom dajú lístok a padajte domov." Povedal a už si to mieril do triedy. "Ďakujem." Povedal som mu a utekal preč. Bol to férový chlap. Ako som bežal, rozmýšľal som kam mohol ísť. Na strechu! Určite bežal na strechu! Rád tam chodieval, tak prečo nie teraz? Aj mňa to tam lákalo, asi kvôli nemu... Rýchlo som vybehol po schodoch, čo viedli na strechu, otvoril dvere a ocitol som sa tam. Na streche. Rozhliadol som sa okolo a zbadal ho. Sedel chrbtom ku mne. Pomaly opatrne som prešiel až k nemu. Tesne za ním som sa zastavil a počúval. Myslel som si, že mi pukne srdce. On plakal. "Kto mu čo spravil? Ja toho človeka zabijem. Ten, kto ho teraz rozplakal bude mať dlhú a bolestivú smrť." Sľúbil som si v duchu. Kľakol som si za neho a zozadu ho objal.
Daichi:
Bol som na streche a plakal, keď ma zrazu niekto zozadu objal. Zľakol som sa, rýchlo som sa postavil a snažil som sa dostať z jeho objatia. Metal som sa, ale zovretie bolo príliš silné. Po chvíli mojej neúspešnej snahy o útek, som sa ukľudnil. Nasal som jeho vôňu a .... "Nie, to hádam, nie. Prečo práve on?"
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Akyra Akyra | 11. května 2012 v 19:52 | Reagovat

Moc děkuji za věnovaní, ale kam se podělo pokračování? přece to tak nenecháte* prosící oči* je to super '!

2 Lucy Lucy | Web | 11. května 2012 v 21:30 | Reagovat

pekne záhlavie :)

3 Keiko Keiko | 13. května 2012 v 19:21 | Reagovat

[1]:určite nenecháme :) budeme pridavat, ked bude mozne :)

[2]: dakujeme :)

4 Niera Niera | Web | 16. května 2012 v 18:33 | Reagovat

Ahoj mášmoc hezký blog :) a pěkně píšeš a proto nechtěla by ses přijít kouknout na můj blog budu ráda za komentáře a budu se těšit :)

5 Kira (Shane) Kira (Shane) | Web | 23. května 2012 v 12:40 | Reagovat

konečně jsem se k tomu dostala a je to skvělé =) s každou kapitolou lepší ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama