Odpusť

22. června 2012 v 17:26 | Aimi |  Jednorazovky Aimi
Toto je moja prvá jednorázovka. Upozorňujem že je dosť krátka, ale dúfam že sa bude páčiť.



Kvap! Kvap! Dopadali na okno kvapky dažďa. Stekali na parapetu, tak ako moje slzy na moje líca. Bolesť ma celú napĺňala. Odišiel a nechal ma tu samú. Práca mu bola prednejšia ako ja. Odišiel do Tokia a mňa nechal v tomto- síce krásnom - ale predsa len zapadákove. Vo chvíli keď som si myslela že nás nič nerozdelí. Tuhšie som sa zababušila do prikrývky. V rádiu akurát skončila pesnička od Boi-Winter love. "Táák milí poslucháči, teraz vám pustíme najnovšiu pesničku od The GazettE-Pledge." Po týchto slovách ma zamrazilo pri srdci. Tak ja tu za ním smútim a on si píše pesničky a....... Zarazila som sa, dala rádio hlasnejšie a započúvala sa. Tá pieseň bola plná žiaľu. Smútil za mnou tým som si bola istá. Tiež ho ranilo keď odišiel ale musel. Už chápem pred akým rozhodnutím musel stáť. Pred aké rozhodnutie som ho postavila ja. Musím ísť za ním. Pomaly som sa postavila a zbalila si potrebné veci, nasadla do auta a už som uháňala po diaľnici. Podvečer som bola v Tokiu. Z kabelky som vytiahla lístoček ktorý mi dal Ruki keby som si to rozmyslela, na ktorom bola adresa. Zastavila som až pri obrovskej vile. "Neboj sa, zvládneš to" povzbudzovala som sa. Z hlboka som sa nadýchla a vystúpila z auta. Pomaly som kráčala záhradným chodníčkom až k dverám domu. Zazvonila som na zvonček. Otvoril mi Aoi. Keď ma zbadal jeho unavená tvár sa celá rozžiarila. "Kimiko ty si nakoniec prišla." "Ahoj Aoi" usmiala som sa. "Zavoláš Rukiho prosím?" "No .....vieš......ono to je tak že.....no" začal. "Čo sa stalo?" "Vieš Kimi ono to nie je tak ako to vyzerá." "Kde je?" už som strácala nervy. "Poď dnu" zašepkal. Zaviedol ma do obývačky kde sedeli ostatní. Prekvapilo ich to ale zároveň aj potešilo. "Tak kde je Ruki?" spýtala som sa už asi po stý raz. "No on je..." nestihol Kai dopovedať lebo v tej chvíli vošiel zadným vchodom do obývačky. Za ním išla nejaká žena. Len čo za sebou zavrela dvere nalepila sa na Rukiho. Až vtedy ma zbadal. "Kimiko" zašepkal. No ja som sa so slzami v očiach postavila a bežala k dverám. Počula som ako kričí moje meno no nezastavila som sa. Chvíľu na to sa znova otvorili dvere. Rozbehol za mnou. V nádeji že mu utečiem som vybehla na cestu. Vtom sa však zo zákruty vyrútilo auto. Už bolo neskoro utiecť. Zavrela som oči a čakala náraz. Namiesto neho som ucítila niečie ruky ako ma ťahajú späť na chodník. Dopadla som spolu so svojím záchrancom do snehu. Posledné čo som cítila bolo ako so mnou niekto trasie a volá moje meno. Potom som upadla do bezvedomia.

Zobudila som sa v mäkkej posteli. Posadila som sa a rozhliadla sa okolo seba. Bola som v pekne zariadenej izbe, ladenej do čierno- červena. Otočila som hlavu na opačnú stranu a všimla si Rukiho ako spí v kresle vedľa postele. Z očí mi vyhŕkli horúce slzy. Bolo mi jedno že mi zachránil život. Bolo mi jedno že keď spí vyzerá ako archanjel. Moje srdce ktoré mu do nedávna patrilo bolo rozlámané na tisícky kúskov. Rozplakala som sa ešte viac. Vzlykala som čoraz hlasnejšie a to ho zobudilo. Najprv si len ospalo pretrel rukou oči, no jak ma zbadal vrhol sa ku mne. "Kimi prepáč. Je mi to tak ľúto. Prosím odpusť. Som idiot ja viem. Ja viem že teraz už so mnou nebudeš chcieť byť, ale prosím pokús sa mi odpustiť. Ak je toto posledný krát čo sa vidíme nechcem aby sme sa rozišli v zlom" vychrlil na mňa s utrpením v hlase a so slzami v očiach. "Tá čo si ju videla nebola moja skutočná priateľka. Vieš keď som ťa opustil prežíval som muky. Ona bola len chabá náhrada za teba. Vždy keď som bol s ňou myslel som na teba. Predstavoval som si namiesto nej teba a spomínal na naše spoločne strávené chvíle. Spomínal som na tvoj krásny hlas, smiech, úsmev, tvoje úžasné pery, na vôňu tvojich vlasov a na tvoje nádherné zelené oči z ktorých vždy sršal optimizmus. Nemohol som na teba prestať myslieť. Milujem ťa a nedokážem bez tebe žiť" posledné slová zašepkal. Nevedela som čo na to povedať. "Odpúšťam ti" zašepkala som nakoniec. "Ďakujem." Sadol si ku mne na posteľ a objal ma. Viditeľne mu odľahlo. "Ruki ospravedlňujem sa" "Za čo?" "Odpusť" "Ale Kimi ja ti nemám čo odpustiť." "Prepáč že som ťa postavila pred také ťažké rozhodnutie. Mrzí ma že som ťa donútila vybrať si medzi mnou a tvojím najväčším snom." "Kimiko" znova ma objal, "ty za to predsa nemôžeš. Bol som somár keď som ťa nepožiadal aby si išla so mnou" "Milujem ťa Ruki" "Aj ja teba." Pomaly sa ku mne priblížil. Naše pery sa spojili v jemný a nežný bozk. Ľahol si vedľa mňa a ja som sa k nemu pritúlila. Takto sme zaspali.
THE END
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kik Kik | Web | 31. října 2012 v 18:55 | Reagovat

Aj napriek tomu, aké to bolo okresané do mala sa mi páčil dej.. Ak by si to viac rozpísala bolo by to emotívnejšie, ale ten nápad bol úžsasný.. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama