VP 4

1. června 2012 v 14:23 | Keiko |  Vianočné prekvapenie
Tak pridávam sem pokračovanie tohto príbehu.
Chcela by som ho venovať Kire k narodeninám, ktoré už mala :( . Viem, že je to trošku neskoro, ale nedalo sa skorej ...
Tak teda tento dielik je venovaný Kire :)
Dúfam, že sa bude páčiť a zanecháte aspoň nejaké komentáre :)
Prosím , nepozerajte sa príliš na moje chyby, pretože som to narýchlo písala, ale dúfam, že ich tam veľa nebude.



Daichi:
Bol som na streche a plakal, keď ma zrazu niekto zozadu objal. Zľakol som sa, rýchlo som sa postavil a snažil som sa dostať z jeho objatia. Metal som sa, ale zovretie bolo príliš silné. Po chvíli mojej neúspešnej snahy o útek, som sa ukľudnil. Nasal som jeho vôňu a .... "Nie, to hádam, nie. Prečo práve on?"


"No tak Dai, ukľudni sa. Neplač. Už ťa nikdy nechcem vidieť plakať. Povedz mi, prosím, kto to spôsobil alebo kto ti čo spravil? Daichi, ja ti prisahám, že ho zabijem, len mi to povedz a už neplač." Jeho slová ma zahriali pri srdci, ale ja som mu to nemohol povedať. Nie teraz. Keď už je zadaný so Sayuri ... Keď som stratil svoju možnosť ...
Ucítil som, že jeho zovretie paží pomaly povoľuje. Keď už som bol ako tak voľný, vytrhol som sa mu a otočil sa k nemu.
" To chceš spáchať samovraždu? Radšej ma nechaj na pokoji a vyhýbaj sa mi." zreval som naňho, vrazil mu facku a utiekol. Normálne som zase utiekol. Utiekol som pred jeho prekvapeným výrazom a nechal ho stáť na streche. Pred triedou som spomalil, nabral vzduch do pľúc a vošiel dovnútra. Ospravedlnil som sa učiteľovi, že mi bolo nevoľno a sadol som si na moje miesto pri okne. Spolužiak, ktorý sedel vedľa sa na mňa otočil so zdvihnutím obočím a otázkou v očiach, ale ako uvidel môj výraz, radšej sa na nič nepýtal , potľapkal ma po chrbte a nechaj ma tak. Bol som mu za to vďačný. Okrem mojej sestry, iba on a Seiji vedeli o Takeshim. Musel som premýšľať. Ľahol som si na lavicu a pozeral von oknom. Rozmýšľal som o Seijim a o Takeshim.
,Čo som spravil zle? Nie je mojím osudom, aby som bol šťastný? ´ Nevenoval so hodine veľkú pozornosť, veď aj načo. Bolo 10 minút do jej konca. Ako zazvonilo, zobral som Sugizovi zošit a dal sa do opisovania. Zabral som sa do toho až tak, že som nevnímal ruch okolo seba, dokým mi niekto nevytrhol zošit. "Hey ..." otočil som sa na votrelca a hneď som zmĺkol. Hľadel som do jeho modrých očí. " Čo -čo tu robíš? Vykoktal som zo seba, zatiaľ čo sme si hľadeli do očí. "Odteraz tu sedím a práve opisujem zameškané učivo, keď som ťa hľadal." Odpovedal a pustil sa do opisovania. Rýchlo som ho napodobnil, nech mám to utrpenie za sebou a môžem si odsadnúť.
Konečne som to dopísal, zbalil som si veci s úmyslom, že si odsadnem, ale jeho ruky ma chytili a donútili si opäť si sadnúť. " Hey! Čo to robíš? Pusť ma! Idem preč! A to hneď!" "Tak to teda nie, maličký. Ty sedíš tu." Povedal kľudne a ďalej dopisoval učivo.
Za chvíľu malo zvoniť na ďalšiu hodinu a on tu takto blokuje moje myšlienky sebou samým! A ani to že stále drží moju ruku mi nepomáha. "Tak si odsadni ty." Vykríkol som naňho, vyšklbol som si ruku z jeho dlane a šmaril tašku na zem . Pozeral som naňho zlým pohľadom , ako si dopisuje učivo, vracia zošit spolužiakovi, nachystal sa na ďalšiu hodinu a otočí sa na mňa. Hľadel na mňa tými svojími neodolateľnými očami.
,Nie. Daichi! Teraz si hlavne udrž naštvaný a ublížený výraz. ´okríkol som sa v duchu. "Tak? Čo bude s tým odsadením?" položil som zase svoju otázku, na ktorú mi zatiaľ nebola podaná odpoveď. Musel som sa to opýtať, lebo keby som sa ďalej len nečinne pozeral, asi by som sa naňho vrhol a zbozkával ho. "Tak maličký, žiadne odsadenie nebude. Ty ostaneš tu na svojom mieste a ja som odteraz tvoj nový spolusediaci." Usmial sa na mňa s úsmevom alias žralok a zablyslo sa mu v očiach.
Očami som vyhľadal Sugiza a sľuboval mu pomstu. Avšak ma prekvapil jeho ospravedlňujúci pohľad, že on za nič nemôže. Vyskočil som na nohy. " Ja s takým...." pozrel som sa na Sejiho. Jeho psie oči ma odzbrojili. Zabudol som , ako som ho chcel pomenovať. " Jednoducho s tebou sedieť nebudem." a už som chcel odísť preč, keď...
" No, nemáš inú možnosť! Ja som sa bol pýtať učiteľa a on mi to dovolil. Bez jeho súhlasu sa neodsadíš." Umlčal ma, chytil za ramená a nahol sa ku mne. " Počkaj ma po škole, niečo si musíme vysvetliť." Zašepkal mi do ucha, vytiahol mi moju časť retiazku s príveskom z pod trička a jemne ma zatlačil späť do lavice. Nebránil som sa mu. Úplne ma odrovnal. A ten jeho pohľad, keď mi vytiahol retiazku a nechal mi ju na mojom krku. "Tak ďakujeme žiaci, že ste sa konečne dohodli a ja môžem začať hodinu." Prebral ma hlas učiteľa. Celý červený som si ľahol na lavicu, hlavu schoval do ramena a druhou rukou som si pokúsil schovať retiazku. Seiji mi však chytil ruku a naklonil sa ku mne. " Neschovávaj si ju, prosím. Je omnoho krajšia, keď nie je schovaná." Potichu ma poprosil a obrátil svoju pozornosť naspäť k učiteľovi. Moja ruka však stále ostávala v tej jeho. Nevadilo mi to. Bolo to príjemné. Keď ma zastavil v schovávaní a dotkol sa kože na mojej ruke, prešlo mnou napätia. Elektrické iskrenie a mravčenie. Nič také som za tú dobu, čo som bol s tým bastardom Takeshim nezacítil. Ale pri Seijim v jednom kuse, i keď sa o mňa čo i len obtrie. Nechal som ho teda, nech ma drží a začal jedným uchom počúvať učiteľa. Nič nové nehovoril, len opakoval, tak som si mohol vychutnávať dotyk jeho ruky. Po pár minútach mi začal palcom hladiť ruku.
,Ja ho zabijem!´ pomyslel som si, keď sa mi ozvalo známe mravčenie v podbrušku.
,On ma dokáže vzrušiť obyčajným hladením! No je pravda, že ani tie moje myšlienky neboli práve najlepšie, ale môže za to on. On je toho strojcom.´ Radšej som sa ukľudnil a ďalej venoval pozornosť učiteľovi. Po skončení hodiny som vyštartoval na WC. Opláchol som si tvár a čakal pokiaľ zazvoní. Keď školou začalo znieť to pekelné zvonenie, vybral som sa do triedy. Posadil som sa v triede na svoje miesto, teraz vedľa anjela, ktorý bude mojou smrťou a čakal na posledné zvonenie.



Konečne zazvonilo a ja som mohol vypadnúť zo školy. Rýchlo som sa zbalil, utekal do šatne, kde som sa obul, obliekol bundu a mieril si to rýchlo k východu. , Skôr ako sa on spamätá, ja už budem doma.´ Aspoň som si to myslel, ale opak bol pravdou.
Ako som vyšiel z areálu školy, niekto ma zozadu chytil za ruku. Otočil si ma k sebe, oprel o múr a každú svoju ruku dal z jednej strany mojej hlavy. Seiji. "tak čo to malo znamenať na tej streche? Prečo by som mal spáchať samovraždu?" domáhal sa odpovedi. " Lebo som plakal kvôli tebe." Priznal som mu zahanbene. Sklonil som hlavu, aby mi vlasy spadli do očí a nevidel mi do tváre. On mi však chytil bradu, zodvihol bradu a jemne ma pobozkal. Na moment som sa zarazil a stuhol, ale za chvíľu som mu na bozky začal odpovedať. Odtiahol sa odo mňa, objal ma okolo pása a pritiahol k sebe. " Ďakujem za čokoládu a za darček. Je nádherný. Som rád, že si sa trošku osmelil a prosím. Pekne ťa prosím, neschovávaj si tú retiazku." Keď dohovoril, opäť sa pustil ochutnávať moje pery. Bol tak nežný, opatrný, jemný. Takeshi nikdy taký nebol. On mal surový bozk a keď som sa mu vzoprel ešte pritvrdil. Ale Seiji bol iný. Opustil moje pery a priložil ich k môjmu uchu. "Daichi, ďakujem." Stuhol som. Moje meno z jeho úst znelo tak inak. Z Takeshiho znelo akokeby patrilo nejakej jeho hračke, ktorú môže kedykoľvek odhodiť, vymeniť. Ani som si to neuvedomil, že som sa začal triasť, dokým ma pevnejšie neobjal a nezačal šepkať nezmysly do ucha. Chytil som ho za ramená a začal som ho pomaly a jemne od seba odďaľovať. Keď už bol odo mňa na dĺžku paží vzdialený, sklopil som hlavu a čakal, kedy tie dve neposlušné slzy stečú z mojej tváre. Chytil ma za dlane a čakal. Po chvíli som sa na neho pozrel. Jeho pohľad bol neistý, previnilý, akoby spravil niečo , čo nechcel, čo nemal. Ale rýchlo sa to snažil zamaskovať.

,Takže predsa aj toto bola len hra?´ odsotil som ho a rozbehol sa preč. Tie zradné slzy som už nemal dôvod zadržiavať, tak som ich nechal , nech mi zmáčajú tvár. Utekal som , čo som mohol. Nevidel som kam bežím, ale hlavne, že čo najďalej od neho. Keď už som nevládal a začal som lapať po vzduchu, zastavil som. Nepríjemne ma pichalo v boku, ale nevnímal som to. Niečo bolelo omnoho viac. Utrel som si slzy a poobzeral som sa, kde sa nachádzam. Bol som kúsok od nášho domu. Prešiel som cez dvor, otvoril dvere, pozdravil prítomných a išiel rovno do svojej izby. Nikto sa ma nepokúsil zastaviť. Asi vedeli, že to nie je dobrý nápad a ja som sa potreboval upokojiť. Vpadol som do mojej izby, zabuchol dvere a hodil sa na posteľ. Schoval som si hlavu do vankúša a ticho plakal. Nič som nevnímal . Len tú bolesť v srdci a tečúce slzy. Tá bolesť.
,Prečo to teraz toľko bolí? Prečo to nebolelo vtedy, ale teraz? Prečo ? ´ Nechcel som ďalej premýšľať, tak som sa celý zakryl, zavrel oči a o chvíľu som spal nepokojným spánkom.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Akyra Akyra | 1. června 2012 v 19:41 | Reagovat

Pěkné Keiko, vážně se mi to líbí :) doufám, že brzo bude další část :-)

2 Saky Takashima (^ω ^) Saky Takashima (^ω ^) | Web | 2. června 2012 v 14:19 | Reagovat

krásne :3 rýchlo ďalej XD

3 Niera Niera | Web | 7. června 2012 v 18:43 | Reagovat

Ahoj, moc pěkné :D a mimochodem pls hlasovala bys pro mě tady   http://domush-kaa.blog.cz/1206/5-kolo-sonp   děkuju :D

4 Kira Kira | Web | 10. června 2012 v 14:51 | Reagovat

Až teď jsem na to konečně našla čas, moc děkuju, je to nádherná kapitola, doufám, že si to brzy nějak vysvětlí, strašně se mi ten jiskřící vztah mezi nimi líbí ^^

5 Keiko Keiko | 10. června 2012 v 21:21 | Reagovat

[3]: zahlasovala som :)

[4]:nevadí :) som rada, že si si to pozrela :)

a pre všetkých: budem sa snažiť pridať ďalšiu časť čo najrýchlejšie :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama