Mesačný tieň 4

21. července 2012 v 13:02 | Aimi |  Mesačný tieň

ďalšia časť :)



Akio

Už sú to 2 týždne čo si Aaron našiel nového milenca. Dovolil mi tu zostať aj keď som preňho teraz skôr príťažou. Takmer sa nevídame. Celý svoj čas venuje tomu Saburovi. Na mňa akoby zabudol. Jediný dôvod prečo som ešte tu je aaronov brat. Každý deň za ním chodím. Ani dnes tomu nie je inak. Veľmi som si ho obľúbil. Možno až príliš. Úplne si ma obmotal okolo prstu, no ja som bol priveľmi zaslepený láskou. Hlúpo a slepo som sa zamiloval, bez toho aby som o ňom niečo vedel.

Rovnako ako iné dni mám so sebou fľašu vína a niečo pod zub. Síce ho to moc nezasýti, ale svoju krv sa mu bojím dať.
Konečne zídem po poslednom schodisku. Na chvíľu sa musím zastaviť. Len čo si moje oči privyknú na tmu, ktorá tu vždy panuje vykročím k pravej chodbe. Prejdem pár metrov a ocitnem sa na kraji obrovského bludiska. I keď tadeto nejdem prvý krát znova ma to ohromí. Tento hrad je veľmi dômyselne postavený. Ak sa aj niekomu podarilo utiecť z väzenia, zablúdil v tomto bludisku. Má viacero východov, ale iba jeden je správny. Všetky ostatné vedú do nekonečných podzemných chodieb, ktoré sa rozprestierajú pod hradom. Občas z nich vychádzajú divné zvuky. Strasie ma. Nechcem ani vedieť čo sa v nich ukrýva. Určite by sa mi to nepáčilo. Našťastie poznám správnu cestu. Na ďalší deň po našom stretnutí mi to nedalo a vrátil som sa na tú zvláštnu chodbu, kde sme sa stretli. V prvom momente som bol sklamaný, pretože chodba vyzerala úplne normálne. Nikde nebola žiadna stopa. No potom sa predo mnou zjavila svetelná guľa a prehovorila jeho hlasom. Zo zvedavosti som za ňou išiel a ona ma zaviedla k svojmu stvoriteľovi. Vtedy som si prisľúbil že mu každý deň budem nosiť vodu a jedlo.

Konečne podídem k jeho cele. Čo najtichšie odsuniem mreže a vstúpim dnu. "Ahoj" zašepkám "Priniesol som ti víno a aj trochu ....." "Krv!" zachraptí. "Čože?" "Krv. Potrebujem krv. Daj mi trocha tej svojej!" "Ja.... no...." začnem pomaly cúvať naspäť k dverám. "Povedal som daj mi ju!" vyštekne na mňa a zabodne do mňa svoje šarlátové oči. Pokrútim hlavou, no moje nohy samovoľne vykročia k nemu. Nemôžem ich ovládať. Nedobrovoľne prídem k nemu a pohnem hlavou. "Správne. Keď budeš poslušný tak si možno aj dám tú námahu a budem opatrný, aby ťa to moc nebolelo." Len čo dopovie zakusne sa mi do krku. Zaskučím . Aaron pil moju krv pravidelne. Bol opatrný, takže sa mi to aj páčilo, no toto bolo iné. Jeho zuby mi spôsobovali neznesiteľnú bolesť. Každým dúškom som bol slabší až sa mi podlomili kolená a ja som spadol na zem. Upír predo mnou zavrčal, lebo som mu tým prekazil zažehnávanie jeho smädu. "Daj mi ešte!" Vystrašene sa na neho pozriem a pokrútim hlavou. Vtom akoby sa spamätal. Z jeho očí začala postupne miznúť červená až zostali úplne tmavé. "Ja ... prepáč... neovládol som sa." "To nič" zašepkám roztrasene. "Si v poriadku?" spýta sa starostlivo. Prikývnem.

"Prečo tak veľmi nenávidíš svojho brata?" preruším chvíľu ticha. "Zapríčinil smrť upíra, ktorého som miloval" zašepká. "Čože?" "Stalo sa to asi pred 120 rokmi. Svet patril upírom a ľudia nám boli podriadení. Zato, že sme ich chránili pred rôznymi príšerami nám pravidelne posielali mladých ľudí. Nechceli sme zabíjať, preto na každého upíra dvoch.
Ja s bratom sme boli synovia kráľa. Toto bol náš domov. Aaronovi, ako prvorodenému patril podľa práva trón. No nemohol vládnuť sám a tak dal otec vyhlásiť že si hľadá nevestu. Do kráľovstva začali prúdiť stovky vznešených upírok i upírov. No nikto neuspel, tak sa otec naštval a prinútil mu syna svojho dávneho priateľa. Volal sa Raven. Vyrastali sme spolu, preto ho Aaron bral skôr ako brata, no musel splniť otcov rozkaz a tak si ho vzal. Raven sa do brata zamiloval. On to síce nedokázal ale snažil sa. Keď som videl aký je šťastný nechal som to tak. Vzdal som to. To že som ho miloval som nikomu nepovedal. Ani vlastnému bratovi. No všetko dobré sa raz skončí. Na naše územie vtrhol náš dlhoročný nepriateľ a začala sa vojna. Trvalo 10 rokov kým sa rozhodlo o našom osude. Je pravda že sme vyhrali. Ale za akú cenu. Väčšina z nášho rodu zahynula. Dokonca aj Raven. Keď Aaron bojoval s nepriateľom, druhý vojak sa to snažil využiť a poslal na neho usmrcujúcu kliadbu. Rav sa mu postavil do cesty." "To je mi veľmi ľúto. Viem ako sa cítiš. No stále si nemyslím že to bola Aaronova vina." "Ale bola. Bol som proti tomu aby išiel Raven do vojny. Keby ma počúvol a zakázal mu to mohlo to všetko skončiť inak." Pozrel som sa do tých jeho tmavých očí. Akoby som v nich videl odraz toho všetkého. Pomaly ....ani som si neuvedomil ako ale začal som Aarona nenávidieť. Chcel som ho zabiť. "Pomôžem ti. Ale nemyslím si, že to bude fér ak ho zabiješ." " Ako to myslíš? Chcem sa pomstiť!" "Viac mu ublížiš ak zabiješ osobu ktorú miluje. Bude cítiť tú istú bolesť akú si cítil ty" zasmejem sa. "Áno, spolu ho zlomíme a zrazíme na kolená" zašepkal a pobozkal ma.
Vtedy som si vôbec neuvedomil, že mi nenávisť voči Aaronovi vnútil, Dokonca ani to že som úplne v jeho moci. Zapredal som svoju vôľu a slobodu kvôli pomste. Kto by povedal že klesnem tak hlboko.

Saburo

Zobudím sa v Aaronovom náručí. Spokojne sa k nemu viac pritúlim. Za tých pár dní sa mi stihol dostať hlboko pod kožu. Skôr ako som tomu stihol zabrániť som sa do neho zamiloval. Áno, milujem ho. Uvedomil som si to už pred nejakým časom.

Na tvári ucítim letmý dotyk. Usmejem sa a otvorím oči. Nado mnou sa skláňa môj upírik. "Dobré ráno" pobozká ma. "Ako si sa vyspal?" "Nie moc dobre. Som celý rozlámaný. To bude asi tým, že som mal taký tvrdý vankúš" rypnem doňho. "Hmm. Tak s tým musíme niečo urobiť" zasmeje sa a pretočí ma na brucho skôr ako si to stihnem uvedomiť. Prekvapene otočím hlavou. On sa však iba usmeje. Rukami prejde z mojich bokov na ramená a začne mi ich jemne masírovať. Zavrním. Je to tak príjemné. Užívam si masáže dokým sa nedostane príliš blízko krku. To už nevydržím a odtiahnem sa. "Stalo sa niečo?" preľakne sa. "Nie, len ma to príliš šteklilo" zasmejem sa, no vzápätí celý očerveniem, lebo sa ozve môj prázdny žalúdok. "Poď, pôjdeme sa najesť." Hodí mi oblečenie. Poslušne sa oblečiem a spolu vyrazíme.

"Čo budeme dnes robiť?" spýtam sa s plnými ústami. "Vieš jazdiť? Mohli by sme sa ísť pozrieť do stajní." Nadšene prikývnem. Milujem kone. Nádherne sa usmeje keď začuje moju myšlienku. "Pane" podíde k nemu slúžka so zlatým podnosom na ktorom je zdobená obálka. "Ospravedlňujem sa, že vás ruším, ale toto prišlo. Vraj je to súrne." Aaron sa zamračí len čo zbadá obálku. Postupne ako číta sa jeho výraz mení. Keď zodvihne hlavu od listu z očí mu sršia blesky. "Ako sa opovažuje" zavrčí. "Deje sa niečo?" pípnem potichu. Jeho pohľad zmäkne len čo sa na mňa pozrie. "Budem musieť odísť. Nebude to na dlho. Len na 2 dni, no musím vyraziť hneď teraz. Prepáč, hneď ako sa vrátim pôjdeme na výlet. Hej?" postrapatí mi vlasy. Prikývnem. "Dávaj si na seba pozor" zašepkám. Jemne ma pobozká. " Ouu a ešte niečo," zastaví sa pri dverách "Ak by si niečo potreboval, tak sa neboj povedať Akiovi. Izbu má v druhom krídle." "Kto je Akio?" "Môj bývalý milenec. No nemusíš sa báť, už niekoho má. Určite ti pomôže." Žmurkne na mňa a zavrie za sebou dubové dvere.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Safi Safi | 4. ledna 2013 v 22:42 | Reagovat

Ahoj vím že zase otravuju ale mohla by tato povídka pokračovat?? Moc se mi páčí a byla by škoda to nedopsat ikdyž jak tak koukám jsem asi jediná kdo si myslí že tato povídka je skvělá. Ale chápu pokud se ti nechce psat pro jednoho čtěnáře jinak taky moc hezky píšeš... A budu doufaz že něco přibude :)

2 Aimi Aimi | 26. ledna 2013 v 8:05 | Reagovat

[1]:Ďakujem, plánujem tento príbeh dokončiť len ma ešte nenapadol vhodný koniec, ale posnažím sa aby to bolo čo najskôr :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama