VP 5

18. srpna 2012 v 13:39 | Keiko |  Vianočné prekvapenie
Viem, že dlho tu tento príbeh nebol a taktiež, že som sľubila, že sa polepším v pridávaní cez prázdniny, ale okolnosti sa vyvinuli inak a ja som málokedy mala čas na písanie a nie ešte na prepisovanie.
Ak som nejaké príbehy neokomentovala, tak mi prepáčte, ale mám ich prečítané :)

Túto kapitolu by som chcela venovať Kik. :)

A poprosím komentáre :)


Za prípadné chyby sa ospravedlňujem :)



Seiji:
Odtiahol sa odo mňa a sklonil hlavu. I keď sa snažil skryť slzy, aj tak som ich uvidel.
,Bol to dobrý nápad?´ Teraz som si až začal uvedomovať, že možno som jednal unáhlene. Pocítil som neistotu. , Čo ak sa ma teraz bude straniť? Čo keď sa mi bude vyhýbať? Čo keď so mnou preruší kontakt? To by som fakt nechcel a hlavne by som to nezvládol ´
Náhle zdvihol hlavu a ja som nestihol skryť všetky moje myšlienky a pocity, ktoré mi ľahko prečítal v očiach. Teda aspoň jednu ich časť. Zo začiatku sa tváril prekvapene, potom smutne a začali sa mu lesknúť oči od sĺz. Skôr ako som ho stihol zastaviť, ma pustil a rozutekal sa preč. Rozbehol som sa za ním, ale nevedel som ho dobehnúť. Akoby nás niečo držalo od seba. Keď je mi na dosah ruky, ešte ich k nemu natiahnuť a zadržať ho, objať a zovrieť v náručí.
Niečo mi kvapne na tvár. Najprv raz, potom druhý.
,Veď neprší, tak čo to je? ´
Prudko som sa zastavil a dotkol sa tváre na mieste, kde mi dopadli jeho slzy. Pozeral som za ním ako uteká preč. Preč odo mňa a plače.
,On plače. A opäť kvôli mne.´ Bodlo ma pri srdci. , Musím to napraviť. Musím mu to všetko vysvetliť. Proste musím.´
Otočil som sa a vracal sa naspäť po naše veci a rozmýšľal, čoby som mal spraviť. Našiel som naše tašky na mieste, kde sme ich nechali a trochu sa mi uľavilo.
, Aspoň mám jeden ďalší dôvod ísť za ním.´ Pomaly kráčam k nemu domov a nič nevnímam. V mysli mám len jeho nádherné oči lesknúce sa od sĺz a zastreté ohromnou bolesťou. Z môjho tranzu ma vytrhne až trúbenie áut. Porozhliadnem sa a zistím, že stojím uprostred križovatky. Rýchlo prejdem a v padnem do najbližšieho obchodu. Musím predsa môjmu mackovi niečo kúpiť. Keď som našiel, čo som chcel, hneď som sa s lepšou náladou vydal k nemu domov.


Pred ich domom sa na seba ešte pozriem, prejdem ku dverám a zaklopem. Dúfam, že mi príde otvoriť on, prípadne jeho mama, ale aké bolo moje prekvapenie, keď sa predo mňa postavila jeho sestra. Zmerala ma vražedným pohľadom a keby mohla, som na mieste mŕtvy.
" Čo tu chceš?" vyštekla na mňa a zatarasila mi svojím telom cestu, keď som chcel okolo nej prejsť dovnútra. Stála uprostred dverí a nikde sa nedalo okolo nej prejsť. Mohol by som ju prirovnať k bodyguardovi, keď chráni celebritu, ale predsa on bol hviezda. Tá najjasnejšia, aká môže v mojom vesmíre existovať.
"Ísť dovnútra." odpovedal som jej vyrovnaným hlasom, ale bol som nervózny, a hlavne, už som chcel byť pri ňom.
" Nie, nepustím ťa. Chcem vedieť pravý dôvod, ak nejaký samozrejme máš. A musí byť poriadne dôveryhodný, pretože by som ťa nemala vôbec pustiť, kvôli tomu čo si spravil."
" A čo som spravil?" robím zo seba nechápavého. Potrebujem vedieť, ako som na tom a toho dosiahnem len vtedy, keď urobím zo seba alá Ja nič, ja muzikant.
" Ty nevieš čo si spravil? Tak ty to nevieš?" Týči sa nado mnou ako hora. A to som si myslel, že som vysoký, ale keď je ona naštvaná ako keby nabrala na výške.
"Nič som nespravil." Obhajujem sa, ale viem, že sa mi podarilo ju dohnať do bodu, keď mi všetko povie.
"Rozplakal si Daichiho. Opäť. Nechápem však jedno. Prečo ho to vzalo ešte viac ako keď ho opustil Takeshi?" vrhá na mňa skúmavý a znalecký pohľad, ktorý sa strieda s nevraživým a nepriateľským.
Tak toto bolelo. Zasiahlo ma to hlboko do srdca. Ako keby niekto zobral črep skla a bodol mi ho do priamo doň a on sa pred zasiahnutím rozštiepil na milión malých kúskov.
"Rika, prosím, pusti ma dovnútra. Za ním. Musím to napraviť." prosil som ju plačlivo.
"Ako to chceš napraviť? Čo chceš urobiť?" spýtala sa a jej hlas sa zmenil na starostlivý, keď sa mi oči naplnili slzami.
" Ja neviem, neviem, ale musím niečo spraviť. Urobil by som pre neho všetko, čo by bolo v mojich silách. Čo by som mu videl na očiach a spravilo by mu to radosť. Milujem ho, ale priznať by som sa mu chcel až v iný deň. Prosím Rika, pusti ma za ním."
"Pustím ťa, Seiji. Dúfam, že sa ti podarí vás udobriť, ale prisahám ti, že ak mu zase zlomíš srdce, nájdem si ťa a oľutuješ to." vyhrážala sa mi s milým úsmevom na perách, ale s pohľadom nájomného vraha.
" Neboj sa, nemám to v pláne. Milujem to viac ako ktokoľvek na svete. Je pre mňa všetkým." Chce ma prerušiť, ale s mávnutím ruky ju zadržím, aby bola ticho a pokračujem.
"Viem, že mi to trvalo dlho pokiaľ som sa rozhýbal, ale keď som to konečne spravil, chcem byť s ním. "
"Dobre, bež. Po schodoch hore a prvé dvere vpravo. To je jeho izba."
" Ďakujem a drž mi palce. A i keď budete počuť veľký hluk a krik, nevolajte sanitku." Usmejem sa na ňu vďačne a už som pred jeho dverami.

,Nádych, výdych.´ upokojujem sa, keď zaklopem. Chvíľu čakám, keď sa ozve slabé plačlivé "Ďalej." Hrdlo mi zovrela nejaká neviditeľná ruka, ale chytil som kľučky a potiahol. Pomaly som vstúpil a obzrel si to tam, ale moje oči upútala postava na posteli. Ležal ku mne otočený chrbtom, takže som nevidel ako sa tvári, ale počul som jeho vzlyky. Trhali ma. Kúsok po kúsku. "Čo potrebujete?" ozval sa tlmeným hlasom. "Daichi .. ja..." prudko sa posadil. "Vypadni. Okamžite vypadni!" zreval. Pre istotu za chrbtom zamknem a schovám kľúčik do vrecka.
"Daichi, ja neodídem. Nie skôr ako ti to vysvet..." nenechá ma ani dopovedať, ale chápem ho.
"Hovorím ti, aby si vypadol. Hneď. Nechcem o tebe už ani počuť. Bež preč!" reval na mňa stále otočený ku mne chrbtom. Videl som ako sa mu trasú ramená, len som nevedel, či od plaču alebo od vypätia síl. " Daichi... nie... neodídem...nedokáž..." nestihol som dokončiť vetu a už niečo vedľa mojej hlavy buchlo o dvere. Obzriem sa a nasucho prehltnem. Kniha a pekne hrubá kniha, ale aby som to spresnil, lepšie povedané encyklopédia. Otočím sa k Daichimu, ktorý je už ku mne čelom. Z očí mu tiekli slzy ako dva vodopády. "Dai.." Lampa. Hodil po mne nočnú lampu! On ma hádam chce zabiť!
Rýchlo som sa jej vyhol a už som ho držal v náručí, pretože sa postavil a mieril si to ku mne so zaťatými päsťami. Búchal mi do hrude, snažil sa mi vykrútiť a plakal. Strašne plakal. Nikdy som ho tak nepočul, ani keď odišiel Takeshi. Stále som ho držal v náruči a nehodlal ho pustiť. Hladil som ho po chrbte a snažil sa ho utíšiť.
" Prečo? Povedz mi, prečo si to spravil? Tak prečo?" zovrel mi pevne tričko a čakal, čo mu odpoviem.
"Daichi." Nechcel som mu teraz odpovedať, nie teraz. Najprv som ho musel upokojiť. Pevnejšie som si ho privinul do náruče , kde sa mi on sám schoval. Pomaly sa začal upokojovať, tak pomaly prichádzal čas, aby som ho pustil, ale keď mne sa to vôbec nechcelo urobiť!
Radšej som ho nasmeroval k posteli a posadil som nás na ňu. Trošku som povolil zovretie rúk a čakal, čo spraví. Položil si čelo na moje rameno a uvoľnil zovretie rúk na mojom tričku.
"Tak prečo si to spravil?" očakával som, že sa odo mňa odsunie, ale neurobil to. Skôr naopak. Prisunul sa ešte bližšie ku mne.
"A čo som spravil?" podpichol som ho trošku. Viem, že to asi nebolo na správnom mieste, ale čakal som búrlivú reakciu z jeho strany. A predsa len, keď ste nahnevaní poviete pravdu, ale bolo za tým ešte niečo. Keď on je taký pekný, keď sa hnevá.
Jeho reakcia bola priam ukážková. Odsotil ma od seba asi na dĺžku rúk, ale viac sa ani nepohol.
"Čo si spravil? Ty nevieš čo? Pobozkal si ma a potom si sa zatváril, že si to nechcel urobiť, že to ľutuješ.... že to bola chyba a..." zlyhal mu hlas. Prikryl si rukou ústa, aby zakryl tichý vzlykot. Privinul som si ho naspäť k sebe a začal sa potichu smiať.
"Prečo sa smeješ? Je ti smiešne, že ..." umlčal som ho. Jemne som ho začal bozkávať na pery. Nežne som ich láskal, ale nepokúšal som sa na neho tlačiť.
Nakoniec som sa musel s nevôľou odtiahnuť a pozrel som sa s očakávaním na neho. Tie jeho oči, ktoré na ňom tak milujem, mal doširoka otvorené a zhlboka dýchal. Teraz nastala moja chvíľa, aby som mu to vysvetlil.
"Neľutujem toho, že som to spravil. Chcel som to urobiť, už dávno, ale potom som začal mať strach, že som sa unáhlil, že som na teba príliš naliehal, ž som niečo pokazil, že ..." tento krát to bol on, kto ma umlčal tichou vetou. " Buď už ticho, prosím." A potom, čo spravil ma úplne odrovnalo.



 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kik Kik | Web | 18. srpna 2012 v 13:51 | Reagovat

No tak za toto ukončenie dostaneš.. veď jooj čo mohol urobiť? Na to som zvedavá.. ale po bozku mal niečo povedať, pochopiteľne mu došli slová, no aj tak chudák maličký nadarmo sa stresoval :P Som zvedavá ako to vyriešiš  a čo sa stane, aby to bolo čím skôr

2 Kik Kik | Web | 18. srpna 2012 v 13:52 | Reagovat

a Ďakujem za venovanie, rada som pomhola :)

3 Kira Kira | Web | 18. srpna 2012 v 14:41 | Reagovat

už se těším na pokračování, takhle to utnout... O.o paráda, miluju hádky v povídkách, krásně to zpestří děj a vyvolá ty správné emoce ;D

4 Akyra Akyra | 18. srpna 2012 v 14:44 | Reagovat

To ukiončení je vážně na zabití >.< ale jinak je to opravdu pěkné :)

5 katka katka | 19. srpna 2012 v 9:52 | Reagovat

já bych chtěla pokračování , chci si užívat :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama