VP 6

31. října 2012 v 13:49 | Keiko |  Vianočné prekvapenie
Vstala som z mŕtvych a prinášam vám ďalšiu časť ... Zase po dlhej dobe.... Viem, mrzí ma to :( Aj som povedala, že sa polepším, ale najprv som nestíhala, potom sa nedalo, situácia sa skomplikovala a jednoducho to nešlo :(

Naozaj ma to mrzí, ale aj tých málo čitateľov, čo si to prečíta, tak dúfam, že si to užijú a napíšu komentár alebo dajú hviezdičku ( ale to by som chcela veľa, keď nepridávam, že? :/ )
Prosím majte so mnou strpenie :)

A ďakujem Kik, že ma k tomu dokopala :)

Prajem príjemné čítanie a za chyby sa ospravedlňujem :)




Pritisol svoje pery na moje. Bol to iba okamih, ale aj tak.... Bol som v šoku a tak som asi aj vyzeral, pretože keď sa Daichi odtiahol zakryl mi ústa svojou dlaňou a začal sa usmievať. V jeho očiach hrali iskričky, ktoré tam už dlho neboli a celé ho rozžiarili a spravili ešte krajším ako bol predtým. Druhou rukou si utieral slzy, ktoré mu stekali po lícach. Chytil som jeho ruku okolo zápästia, ale iba zľahka, aby som sa ho priveľmi nedotýkal . Upútalo to jeho pozornosť a prestal si utierať slzy a iba na mňa pozeral. Bol taký rozkošný. Trošku som si odtiahol jeho ruku od úst a začal som mu bozkávať jeho dlaň. V momente prekvapenia som ho povalil na chrbát a zbozkával zvyšok sĺz, ktoré si nestihol ešte utrieť. Naposledy som sa mu zblízka zadíval do očí, dal mu rýchlu pusu a vyskočil z postele.
" Tak keď som ti to už vysvetlil, tak by som mal konečne poslúchnuť tvoje slová a vypadnúť." Vložil som ruku do vrecka a pokúšal som sa nahmatať kľúč, ktorý som tam vložil, ale jeho nebolo! Prehľadám si aj ďalšie vrecká, či som ho nedal do iného, ale nikde ho nenájdem. Začnem sa obzerať okolo, ale márna snaha. Pozriem sa na Daichiho a ten sa usmieva od ucha k uchu.
"Hľadáš niečo?" opýtal sa s lišiackym úsmevom. "No vlastne áno, taký jeden kľúčik ...." Začnem, ale som prerušený. "Myslíš tento?" zodvihne ruku do úrovne ramien a v nej má tú vecičku, ktorú tak nutne potrebujem.
" Áno, ten. Mohol by si mi ho prosím dať?" požiadam ho. Nechcem nič unáhliť a teraz by bola chyba tu dlhšie zostávať, ešte by som spravil niečo, čo som nechcel.
" A čo za to?" skoro ma porazí, keď sa ma to spýta a tvári sa pritom, že aj samotný Satan sa môže ísť schovať. Nasucho prehltnem. Pomalým krokom prejdem až k nemu. Chytím jeho hlavu do dlaní a začnem ho bozkávať. Najprv nežne, potom mu jazykom prejdem po perách a jemne na ne zatlačím a čakám či mi dovolí vstúpiť. Málinko ich pootvorí , považujem to ako súhlas, tak jazykom vkĺznem dnu. Po chvíli sa odtiahnem, pretože som prišiel o kyslík.
" Stačí toto ?" opýtam sa pozerám sa ako je krásne červený, oči má privreté a na jeho pery , ktoré ma tak lákajú a teraz ma rozpálili. " Úplne." Povie rozochveným hlasom a podá mi ho.
"A môžem aj ja niečo chcieť?" začnem pomalým tichým hlasom, ale jeho tvár stále nepúšťam a pozerám sa do jeho nádherných očí, v ktorých sa topím.
"Samozrejme." Odpovie až príliš zmyselným hlasom. " Neschovávaj si tú retiazku pod tričko." Zabručím ako medveď a opatrne mu ju vytiahnem. Potom vstanem, prejdem ku dverám, otvorím si a stočím sa ešte k nemu. Pošlem mu vzdušný bozk a stále otočený sa vydám k miestu, kde predpokladám, že by mali byť vchodové dvere. Cúvam a zrazu mám pod nohami prázdno. Zabudol som na schody. Plávam vzduchom a modlím sa, aby som na ne nespadol. Asi sa to iba mne zdalo ako dlhá chvíľa, ale konečne dopadnem. Prekvapivo to ani veľmi nebolelo, ale zanechalo to poriadny buchot. Daichi vybehne z izby, aby sa pozrel čo som urobil, ale to už vstáva, naťahujem a masírujem si narazené miesta a lúčim sa z jeho rodinou. Naposledy mu zamávam a vybehnem do ulice zaplavenej zapadajúcim slnkom.

23. december - Daichi:

Ani som si neuvedomil ako , ale bol tu 23. December. Od toho dňa ako sme si to so Seijim vysvetlili, som nezažil jediný okamih, čo som bol s ním, bez jeho bozkov, nežných dotykov a bez zábavy. A zajtra sú Vianoce. Keby ste mi pred dvomi mesiacmi povedali, že sa budem radovať, neveril by som vám. Ale teraz sa neskutočne teším, ale je tu jedna prekážka. Posledný deň v škole. A ako na potvoru nám učiteľ dal aj triednickú hodinu. ,To nás chce držať dneska v škole do piatej? ´
Po tretej hodine to vzdám a vyjdem na chodbu. V triede bol neskutočný hluk až mi hlavou išlo roztrhnúť. Opriem sa o parapet, skloním hlavu a zakryjem si dlaňami tvár. Potrebujem chvíľku ticha a kľudu. Z ničoho nič sa ocitnem v niečej náruči. Zhlboka sa nadýchnem a .....
, Áno, tá vôňa..!´ Seiji. Pritúlim sa k nemu a v jeho objatí zabúdam na okolitý svet. Dám si dole ruky a objímem ho okolo pása.
"Ešte štyri hodiny a triednická a môžeme ísť domov." Utešujem sa tou myšlienkou, ale veľmi mi to nepomáha.
"Ale to si tu pobudneme, lebo ako poznám toho starca, tak tu budeme do piatej." Potvrdí moje obavy.
"Máme dosť času a keby sme ho s niečím otrávili , tak potom by sa nám možno podarilo vyhnúť triednickej." Zaželám si, čo ho rozosmeje.
"Ale nebude to až také zlé. Predstav si, že by samu niečo stalo a prišla by polícia. Nejako to prežijeme." Predstaví mi ďalšiu situáciu a ja si povzdychne. Zajtra sú Vianoce a oni nás takto trápia. Zámerne.
"Ale no tak, pozri sa na mňa," zodvihne mi hlavu a pozrie sa mi do očí, " to zvládneme a potom pôjdeme do mesta. Nenecháme si predsa pokaziť tento deň takým somárom ako je on. Dobre?" Prikývnem na súhlas. Veď kto by mu odolal? Ja určite nie. Rozkošne sa usmeje a dá mi taký bozk, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Casanova. Keď sa odtiahne chvíľu mi trvá než sa spamätám. "Asi by sme mali ísť do triedy." Iróniou osudu bolo, že ako som to dopovedal, začalo zvoniť. Chytí ma za ruku a spolu kráčame do triedy. , Tak ideme sa naučiť ovládať, aby sme dnes nezabili polku učiteľského zboru.´ poviem si v duchu, keď učiteľ príde do triedy s tým, že dnes celú hodinu skúša.
Konečne sme vypadli zo školského areálu. Zahľadím sa do neba na hviezdy, pokiaľ čakám na Seijiho. Je to krásne. A aj sneží. Vločky pomaly padajú k zemi a zahaľujú krajinu do biela. Studený, ale za to príjemný vánok nám rozfúkal vlasy a odohnal od nás únavu.
"Vážne si myslíš, že som nemal toho učiteľa otráviť?" spýtam sa pobavene Seijiho, keď ma dobehne.
"Mal a nabudúce to aj urobíme. Pomôžem ti s tým a pôjdeme sedieť spolu. Vyžiadame si, aby sme mali rovnakú celu." Odpovedal mi s úsmevom a povzbudivo na mňa žmurkol. Začervenal som sa, keď k tomu pridal aj ten svoj odzbrojujúci úsmev. Radšej som otočil hlavu na druhú stranu a chytil ho opatrne za ruku, ale nenápadne som ho sledoval. Kútikom oka som videl, že ho to prekvapilo, ale potom sa spokojne usmial a preplietol si so mnou prsty.
"Tak kam pôjdeme? Zajtra škola nie je, takže môžeme byť celý čas spolu. Čo tak teraz ísť do kina, do reštaurácie, na vianočné trhy alebo..."
"Nemohli by sme ísť radšej do parku?" prerušil som ho. Mal som toho hluku všade na okolo dosť a park bol ideálny. Vždy ma to tam ukľudňovalo.
Zdá sa, že to pochopil, pretože sa iba pousmial a viedol ma k nášmu obľúbenému miestu. Išli sme pomaly, prsty sme mali prepletené...... Nikam sme sa neponáhľali a užívali si to, že sme spolu. Cítil som sa príjemne. Po dlhej dobe som bol opäť CELÝ.
Vkročili sme do parku a prechádzali sme okolo Amorovej fontány.
"Ale kohože to tu máme, Dai-chan?" ozve sa z druhej strany Amora. Nahnem sa, aby som sa pozrel, pretože ten hlas... Poznám ho, toľko nenávidený....Chcem sa presvedčiť, že sa mi to nemarilo. Že to nie je pravda a že to nie je moja nočná MORA.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kik Kik | Web | 31. října 2012 v 14:01 | Reagovat

Najviac sa mu páčilo, ako mu schoval ten kľúčik to bolo zlaté. Také malé šidlo to je.. aj keď to v minulej časti bolo smutné, teraz si konečne porozumeli .. a teším sa spolu s nimi :) Avšak ten koniec sa mi vôbec, ale vôbec nepáči!!!! tak teraz budeš musieť pisať každý týždeň :D

2 Keiko Keiko | 31. října 2012 v 14:06 | Reagovat

[1]: a to čo bude nasledovať sa ti vôbec nebude páčiť ... bojím, bojím... ale nebudem predbiehať, pokračovanie v ďalšej časti :)

3 Saky Takashima (^ω ^) Saky Takashima (^ω ^) | E-mail | Web | 31. října 2012 v 19:17 | Reagovat

krásne :D rýchlo ďalej :D

4 katka katka | 17. listopadu 2012 v 21:11 | Reagovat

jsem ráda za nový díl , ale ten co si myslím se tam zjevovat nemusel :-)

5 Keigh Keigh | Web | 2. prosince 2012 v 0:18 | Reagovat

Ahoj, všimla jsem si, že mě máš v oblíbených odkazech - což mě moc těší, ale prosím, prav to jméno^^ Jmenuju se Kayleigh, zkratka je Keigh, jméno blogu "Slash & spol.", vyber si něco z toho, ale prosím, prosím, prosím, přepiš to hloupé "Kay" - vypadá to fakt blbě.

Díky, kotě, moc moc moc tě miluju :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama