Mesačný tieň 6

21. srpna 2013 v 22:13 | Aimi |  Mesačný tieň
Budem sa asi opakovať. Je mi ľúto, že pridávam ďalšiu časť až teraz a že nie je moc dlhá, no vyzerá to tak, že to so mnou už lepšie nebude :) Vďaka tejto kapitolke som dneska zažila mini infarkt, keď sa mi vypol pc, pretože som ho zabudla dať na nabíjačku a samozrejme príbeh neuložený, ako inak. No našťastie som ju našla. Keby sa tak nestalo naozaj neviem kedy by pribudla :D no dosť už bolo rečí iba zdržujem. Dúfam že sa bude páčiť :)



"Hmmmm" zamručím a otvorím oči. Ležím v mojej posteli pod kopou prikrývok. Asi je noc, lebo hrubé ručne vyšívané závesy sú zatiahnuté a izbu osvetľujú iba plamienky sviečok. Opäť zamručím. V ústach mám sucho ako na Sahare. Zodvihnem hlavu. Na stole zbadám džbán plný krištáľovo čistej vody. Vzopriem sa na rukách s úmyslom vstať, no hneď na to sa mi bolesťou podlomia. Celý chrbát ma páli a štípe. Potichu zasyčím. Cítim ako mi po ňom stekajú pramienky krvi. Ale aj tak je smäd silnejší. Zatnem zuby a opatrne vstanem. Rýchlo sa opriem o nočný stolík. Pred očami mi tancujú hviezdičky, ale ignorujem to. Načiahnem roztrasenú ruku ku krčahu. Opatrne ho zodvihnem. Prečo je dopekla taký ťažký? "Saburo!" ozve sa výkrik. Preľaknuto sebou trhnem a krčah mi vypadne z ruky. Chcem ho ešte rýchlo zachytiť, no nepodarí sa mi to a on sa rozbije o podlahu. Klesnem na kolená. Až teraz sa otočím ku dverám. V nich stojí prekvapený Aaron. "Čo...čo to tu robíš? Máš predsa ležať." zvýši hlas. Previnilo sklopím hlavu. V očiach ma zaštípu zradné slzy. Trhavo sa nadýchnem. Aaron si len povzdychne, podíde ku mne a zovrie ma v náručí. Kŕčovito ho objímem aby mi znovu neušiel. "Prepáč" zašepká mi do ucha, "nechcel som na teba kričať. Ja len... bál som sa o teba. Chcel som ťa prekvapiť tak som prišiel skôr. No nevedel som ťa nájsť. Prehľadal som celý zámok a ty nikde. Až potom mi jedna zo slúžok povedala, že si vybehol von. Prišlo mi to čudné, tak som sa pobral do záhrady. A tam som zbadal ako Akio nesie tvoje bezvládne telo. Bol s celý od krvi. Bál som sa že mi umrieš." zašepká. Pousmejem sa. Som šťastný. Vrátil sa skôr iba kvôli mne. "Chýbal si mi" zachraptím. "Ty mi tiež. Ani nevieš ako veľmi. Každú minútu som musel zápasiť s túžbou vyskočiť na koňa a vrátiť sa k tebe. Pritiahne si ma bližšie, pričom ma ešte tuhšie objíme. Omylom mi stlačí poranený chrbát. Bolestivo mu zovriem ruku a zaškrípem zubami. Ihneď ma pustí. "Prepáč." Pozrie sa na svoju ruku, ktorá je celá od krvi. Celý stuhne. Fascinovane zabodne svoj pohľad na karmínovo červenú tekutinu, ktorá mu v pramienkoch steká po dlani a vpíja sa do jeho bielej košele. Jeho oči dostanú šarlátový nádych. "Aaron?" zašepkám vystrašene. Celý sebou trhne. "Ja.. je mi ľúto, musím ísť" zadrmolí priškrtene. Čo najrýchlejšie mi pomôže na posteľ a už ho niet. Sklamane sa kusnem do pery. Nechcel som aby odišiel. Sklesnuto sa zabalím do prikrývky. Celkom ma to vyčerpalo. Nechám svoju hlavu klesnúť na mäkký páperový vankúš. Ani neviem ako zaspím.

Zobudím sa na ostrú bolesť. Potichu zasyčím a otvorím oči. "Už ste sa zobudili?" ozve tichý melodický hlas. Prekvapene zodvihnem hlavu. Nado mnou stojí vysoká čiernovlasá žena s mačacími očami. "Kto ste?" zašepkám. "Volám sa Sofia, pán môj" mierne sa ukloní, "a som správkyňa tohto hradu. Nehýbte sa prosím, nech vám môžem vyčistiť rany, ktoré vám popraskali." usmeje sa na mňa. "Kde je Aaron?" "Pán Aaron očakáva návštevu. Bol by veľmi rád keby ste sa k nemu pridali. Pôjdete?" "Ja... áno, samozrejme. Smiem sa spýtať akú návštevu?" viem že je to dosť trúfalá otázka, ale som hrozne zvedavý. "Lady Damaris. Pánova sestra." Zaujímavé. Nevedel som, že má sestru. Pohodlne si položím hlavu. Obidvaja mlčíme, no nie je to to trápne ticho, keď nikto nevie čo povedať. Nie, toto ticho lieči. Cítim každý jej dotyk na mojom poranenom chrbte, ale už ma to nebolí. Je to skôr príjemné. Uspáva ma to.

"Pane, už som skončila" zatrasie mi jemne ramenom. Rozospalo si pretriem oči. Nechápem to. Ja som vážne zaspal. Poslednou dobou to je jediná činnosť, ktorú robím. Pokrútim nad tým hlavou a nechám to radšej tak. Nejakým spôsobom sa vyhrabem z postele a postavím na chladnú dlážku. "Prichystala som vám veci" ozve sa za mnou. Opatrne aby mi znovu nepopraskali chrasty sa otočím. Sofia mi podáva čierne úzke nohavice a belasú košeľu. Rýchlo sa oblečiem. Už sa nemôžem dočkať kedy budem znovu v Aaronovej prítomnosti. Pedantne uhladím posledný záhyb a vykročím ku dverám. No než stihnem čo i len siahnuť po kľučke samy sa otvoria. Stojí v nich vysoký chalan. Jeho blonďavé vlasy si to smerujú do všetkých strán. Na tvári mu pohráva milý úsmev, no jeho nádherne modré oči sú plné ľadu. "Ahoj, som Akio" natiahne ku mne ruku. Prijmem ju. "Ahoj, ja som Saburo" usmejem sa nesmelo. Takže toto je on? Môj záchranca a Aaronov bývalý milenec v jednej osobe. "Prišiel som sa na teba pozrieť ako sa ti darí, ale čakal som, že budeš ešte ležať v posteli. Zdá sa že sa celkom rýchlo uzdravuješ" zasmeje sa. "Ehmm asi hej. Ja..." začervenám sa a zabodnem pohľad do zeme. Toto mi nikdy moc nešlo. "Ďakujem za pomoc. Počul som že si mi zachránil život. Ale chcel by som sa ťa spýtať ako si to spravil a... hlavne prečo." Prekonám sám seba a pozriem sa mu do očí. Takto vždy najlepšie zistím či mi hovorí človek hovorí pravdu. " Nemáš za čo. Tunajšie medvede sa boja ohňa. To je odpoveď na tvoju prvú otázku. A prečo? Tuším kam tým smeruješ. Myslíš, že by som ťa tam nechal len kvôli tomu, že si ťa vybral? Nie to by som ti nespravil. A nespravil by som to ani Aaronovi. Viem ako ťa miluje. Síce som na neho ešte stále naštvaný, ale chcem aby bol šťastný" usmeje sa. "Dobre teda už pôjdem. Vidím, že si mal niekam namierené tak ťa už nebudem zdržovať. Rád som ťa spoznal Saburo." "Aj ja teba" oplatím mu úsmev. Viem, že mu môžem veriť. Celý čas mi hovoril pravdu. "Keď sa tu budeš príliš nudiť, tak za mnou zájdi" žmurkne na mňa a odíde. "Môžeme?" ozve sa Sofia. Prikývnem a obaja vykročíme ku dverám. "Áno, chcem aby bol šťastný, kým sa dá. Aby potom vedel čo stratil" zašepká Akio skrytý za rohom. To ja už ale nepočujem. Príliš som ponorený vo svojich myšlienkach. Už sa teším keď ma Aaron zovrie v náručí. A tiež som zvedavý na jeho sestru. "Toto bude zaujímavý deň" usmejem sa pre seba.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lili Lili | 23. srpna 2013 v 19:34 | Reagovat

Som strašne rada, že Saburo neskončil horšie. No i tak ho to muselo strašne bolieť. Chudák Aaron musel sa teda hodne prekonávať aby sa do Sabura nezahryzol. AKo vidno Akiova nenávisť rastie zo dňa na deň. Bojím sa toho čoho všetkého je schopný. Teším sa na ďalší diel :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama