Mesačný tieň 7

31. srpna 2014 v 16:57 | Aimi |  Mesačný tieň
je to krátke, ale dúfam, že sa bude páčiť :)


Aaron:
Rozrazím dvere mojej pracovne. Rýchlim krokom podídem k malému stolíku s karafou. Schmatnem jeden z pohárov a naplním ho až po okraj vínom. Výdatne si odpijem. Ako som sa mohol takto prestať ovládať? Myslel som, že sa neudržím. Cítil som jeho tep pod kožou, omamnú vôňu jeho krvi....Zúrivo zavrčím a hodím prázdnu čašu o stenu. Premasírujem si stuhnutý krk. "Ale, ale..." ozve sa za mnou. Trhnem sebou. Nepočul som nikoho prichádzať. Jedine.... Pootočím hlavu. "Damaris" vyhŕknem. Na tvári sa mi rozleje úsmev. Priskočím k nej a zovriem ju v pevnom objatí. "Chýbala si mi, sestrička." "Aj ty mne," zašepká. Uškrniem sa. "Mala by si sa prestať zakrádať ako duch. Toto je moc i na upíra. Vôbec som si ťa nevšimol." "Pche, čo si ty o mne myslíš? Ja sa predsa nezakrádam. Ja len...." "Len čo?" "Len na seba zbytočne neupozorňujem." Zamrmle. "Je všetko v poriadku? Čo ťa tak rozzúrilo? Teba, večne vyrovnanú osobu." Povzdychnem si. Nemá cenu sa s ňou hádať či nejako protestovať, aj tak by to zo mňa dostala.

"To sa stáva, Aary. Musíš s tým počítať. Ak ho naozaj miluješ, tak to zvládneš...... obaja to zvládnete." pohladí ma po ramene, no následne ho pevne zovrie až skrivím tvár bolesťou . "A taktiež by nezaškodilo pravidelne loviť." zavrčí mi strašidelným tónom do ucha, ktorý ostro kontrastuje s milým úsmevom na jej perách. No, možno nie strašidelným, ale rozhodne rešpekt vzbudzujúcim. Naprázdno prehltnem. "S..súhlasím." Je to síce moja malá sestrička, ale za tie roky som sa naučil, že vie byť poriadne nebezpečná a nie je dobré ju dráždiť. "Fajn" zasmeje sa zvonivým smiechom. "Teraz ho chcem spoznať! Musí byť naozaj výnimočný, že sa dostal cez tvoju nepreniknuteľnú auru a vryl tak hlboko do srdca. Aký je? Ako......" Musím sa usmiať. "Spomaľ. Za chvíľu príde, len čo ho Sofi ošetrí." "Ošetrí?" začuduje sa. Vtom sa jej oči rozšíria a schmatne ma za košeľu. Pritiahne si ma tesne k sebe. "Urobil si mu niečo?" zavrčí. Tak toto zabolelo. "Nie, nikdy by som mu neublížil... milujem ho!" vyhŕknem nahnevane a vytrhnem sa jej. Dotklo sa ma, že mi tak málo dôveruje. "Napadol ho medveď." "Ja... prepáč Aary, nemyslela som to tak" objíme ma zozadu. Zaborí mi tvár medzi lopatky. "Počkať.... povedal si medveď? Veď v týchto lesoch nežijú už celé stáročia!" "Hej, poslal som Sofi nech sa na to pozrie, no nič zvláštne nezistila. Vôbec nič. Nenašla žiadne stopy, ani nezachytila jeho pach. Akoby sa vyparil. Je to celé nejaké zvláštne." "hmm....to hej." "Človek by čakal, že tak rozzúrené zviera po sebe niečo zanechá...jedine ak by..." "Ak by čo?" "Ak by v tom bola mágia" zamračím sa. "To je vysoko nepravdepodobné a ty to vieš. Myslím, že to len zbytočne rozpitvávaš. Hľadáš skryté tam, kde nič nie je. Asi bol len hladný a zatúlal sa sem." "Dúfam, že máš pravdu." Povzbudzujúco sa na mňa usmeje, ale hneď nato zvážnie. "Je tu ešte jedna vec, ktorú som s tebou chcela prebrať. Ako sa má?" Hneď viem o kom hovorí. O našom bratovi. O ....... "Žije...a je stále rovnako tvrdohlavý." "Mal by si sa s ním porozprávať. Už je to dosť dlhá doba. Možno... možno zmenil názor," usmeje sa. Mám však pocit, že sama tomu neverí, skôr len dúfa. "Skúšal som to, Aris. Nechce ma ani vidieť, nieto ešte vypočuť. Dokonca som rozmýšľal nad tým, že ho pustím. Chcel som mu dať šancu žiť šťastne. Musí to byť pre neho veľmi bolestivé.....byť uväznený vo svojom vlastnom dome....navyše plnom spomienok, ktoré aj po takej dlhej dobe bolia.... Ach, keby sa to len nebolo stalo...všetko mohlo byť inak." Zatnem päste až mi zbelejú hánky. "Je to všetko moja vina...keby som ho vtedy len počúvol..." "Nie Aary, nie je to tvoja vina. Nemôžeš za to. Nemohol si vedieť čo sa stane." pohladí ma po ramene. "Ale mal som... A teraz namiesto toho, aby som mu dal pokoj, ho držím v cele ako nejakého zločinca. Svojho vlastného brata. Moje dvojča! Tak rád by som ho pustil, no je veľmi nevyspytateľný. Neviem čoho všetkého je schopný. Teraz sa toho bojím o to viac. Bojím sa jeho pomsty...." Aary..." zašepká. V očiach sa jej trblietajú slzy, ktoré sa každú chvíľu prelejú cez okraj a vytvoria mokrú cestičku na jej bledom líci. Podídem k nej a pevne ju objímem. Zaborí hlavu do mojej hrude a rozvzlyká sa. "Prečo to ne..nemôže byť tak, ako predtým?" "Pšššt." Chlácholivo ju hladím po chrbte. "Neplač. Raz sa budeme znovu spolu bezstarostne smiať..." Prikývne, obaja však vieme, že to už nebude možné.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama